Prahnutie

|09.| Zrušený hovor a podnájom

Neverila som, že sa mi to niekedy podarí, ale opäť stačilo len tvrdé úsilie a hodiny modlenia sa. Zaklapla som sa notebook, ktorý som mala položený na posteli, a s výdychom som sa zvalila do perín. Mala som nutkanie zvýsknuť, ale keďže bolo tak skoro ráno, krotila som sa. Ava tentoraz neobsadila posteľ, takže som sa nebála, že by som nemala dostatok miesta a mohla som sa pokojne rozťahovať.

Chalani pravdepodobne spali, pretože až do skorého rána hrali hry a párkrát sa im podarilo zobudiť ma. Vtedy som naštvane vyšla z Benovej izby, keďže mi zabrali gauč, a možno som nebola práve najmilšia. Potom som opäť zaľahla a práve pred niekoľkými minútami sa mi podarilo nájsť podnájom. Ešte som tam síce nevolala, pretože som nechcela budiť majiteľa, ale plusový bod bol, že tam nemal napísané, že by mu vadili zvieratá. Jediné, čo bolo nevýhodou, bol fakt, že to je muž a nie žena. S tým som sa však dokázala rýchlo stotožniť. Hlavne, aby som mala, kde prespávať. Väčšinu času budem aj tak v škole a na praxi.

Asi som na chvíľu zaspala, pretože som sa strhla, keď som započula hlasy. Pretrela som si oči, čo mi aj tak nepomohlo a stále som bola ešte prispatá. Zložila som nohy z postele na studenú dlážku a zívla som. Otvorila som dvere dokorán a poobzerala sa.

Bol tu len Benjamin, sedel na gauči a v ušiach mal slúchadlá. Prikradla som sa k nemu, snažila som sa byť potichu, ale jedna parketa zavŕzgala a ja som zostala stáť ako obarená. Mohlo mi byť jasné, že sa ani neotočí, keďže som aj ja počula, čo mu hralo v ušiach. On musel byť maximálne nahluchlý.

Preto som pridala do kroku a zahučala naňho. Úprimne som zostala prekvapená, keď sa ani nepohol, iba nadvihol jedno obočie a pokračoval v ťukaní do telefónu.

,,Idem si zavolať," oznámila som mu, čím som naznačila, aby ma nerušil.

Bolo už dosť hodín, takže som dotyčného nemohla zobudiť. Vrátila som sa do Benovej izby, prepísala si číslo do telefónu a s veľkým nádychom som ho vytočila. Ozvali sa presne tri zapípania, kým sa na druhej strane linky ozval príjemný mužský hlas.

,,Prosím?"

Musela som si prečistiť hrdlo, aby som sa spamätala.

,,Dobrý deň," začala som.

Dalo sa to už považovať za deň, alebo som mala povedať dobré ráno?

,,Volám kvôli inzerátu ohľadom prenájmu."

Hlas som mala už pokojný, nič sa predsa nedialo, aj keby to nevyšlo, nie je to koniec sveta. Sadla som si na posteľ, pretože aj keď som sa to snažila skryť, bola som nervózna.

,,Och, áno, dobré ráno," vzdychol si dotyčný.

Sakra! Takže predsa len som mala inak pozdraviť.

Počula som na ňom, že mal nejaký divný hlas, možno som ho zobudila.

,,Ak vás ruším, môžem zavolať neskôr."

,,Nie, nie, to je v poriadku. Len som sa práve vrátil z nočnej," vysvetľoval a ozvalo sa šušťanie.

Prečo niekedy nerozmýšľam skôr, ako niečo vykonám?

Capla som si rukou po čele. Mohlo mi dôjsť, že niektorí ľudia pracujú, že nelenia doma ako ja. Netušila som, čo by som mu mala povedať. Teda, niečo by bolo...

,,Máte teda voľnú tú izbu?" spýtala som sa, naozaj som sa pokúšala neznieť nedočkavo, či netrpezlivo.

Najprv sa nič neozývalo, potom som započula buchot, tiché nadávanie a nakoniec sa hovor zrušil. Nechápavo som pozerala na displej telefónu, netušila som, čo si mám o tom myslieť. Mobil som hodila do perín, trochu sa ma to dotklo. Keď nechcel zdieľať byt so ženou, mal to proste povedať, nie zrušiť hovor ako malý chlapec. Zaprisahala som sa, že mu už nebudem volať a dožadovať sa vysvetlenia. To mám za to, že sa predčasne teším. Hlavne, že som si hovorila, že ak z toho nič nebude, budem to brať v pohode.

To sotva!

Taká som bola z toho nešťastná a vedľa, že som skoro prerazila Scotta, ktorý sa vrátil od bohvie kadiaľ. Len som sa uhla zapálenej cigarete, ktorú zvieral v prstoch. Na to som sa rozkašľala, neznášala som ten smrad.
Chcel niečo povedať, ale nedala som mu šancu, keď som vybehla von.

Už svietilo slnko, ale stále nebolo teplo, aby som si mohla dovoliť šortky, ktoré som mala na sebe. Preto mi na nohách vyskákali zimomriavky. Rukami som si ich pošúchala, akoby to malo pomôcť.

Ešte som tam hodnú chvíľu stála, keď sa otvorili dvere. Neotočila som sa, vedela som, že to bude môj kamarát, ktorý sa o mňa vždy staral. Prešiel popri mne a keď som ho uvidela, nemohla som uveriť vlastným očiam.

,,Kam ideš?"

Ben mal totižto učesané vlasy, obliekol si bielu košeľu, modré spoločenské nohavice a k tomu zladil viazanku. Takto som ho videla naposledy na maturitnom večierku a odovzdávaní diplomov.

,,Do práce, spomínal som ti to," zahundral, očividne nebol nadšený, že nebude môcť hrať celý deň tie blbé hry.

Zachovala som neutrálny výraz, ale trhalo mi kútikmi úst.

,,Uži si, pán dizajnér!" zakričala som za ním, keď som videla, ako si otvára dvere od auta.

Kúpil si ho pred dvoma dňami. A keď som povedala, že kúpil, myslela som tým, že mu to rodičia zaplatili. Už dlhšie som mala nejaké podozrenie, že sa niečo v tej rodine deje, vždy mu všetko dovolili, kupovali mu, na čo si ukázal a keď sme boli malé deti, neskutočne mi liezol na nervy, že sme ukončili naše kamarátstvo na tri dni.

Benjamin mi už len zamával a potom po ňom zostal len výfukový plyn z auta. Ja som sa rozhodla vrátiť dnu, lebo začali vychádzať susedia a nechcela som, aby ma videli v pyžame. Aj keď mi to mohlo byť fuk.

Scott si robil raňajky, cigaretu už zahasil, ale stále sa okolo neho vznášal ten pach. Vošla som do Benovej izby, aby som chvíľu rozmýšľala. Síce mi to nič nedalo, ale ani na ďalšie inzeráty som sa už pozerať nechcela. Ava sa presunula na posteľ a spokojne spala. Ja som si teda sadla na kraj a zložila si hlavu do dlaní.

Ani som sa nenazdala a rozozvučal sa telefón. Najprv som si myslela, že to je mama a nemala som nervy ani silu, aby som sa s ňou bavila. Lenže keď som ho chytila do rúk, bolo to nejaké neznáme číslo. Pre istotu som to zdvihla a ozvala sa otrávene.

,,Dobrý deň, volali sme spolu pred niekoľkými hodinami. Mali ste záujem o podnájom," prehovoril mužský hlas, ktorý som si pamätala, a vďaka ktorému som mala pokazenú náladu.

,,Áno, volali sme spolu," vyriekla som horko-ťažko a pomrvila sa na posteli.

,,Mrzí ma, že som vás zrušil, ale pes mi začal jesť obed. Musel som to všetko poupratovať," vysvetľoval mi.

Prisahala by som, že sa mi v tom momente objavili v očiach srdiečka.

,,Vy máte psa?" hlesla som a môj hlas znel nejako priškrtene.

,,Áno, je to problém?"

,,Nie, to vôbec nie!" rozhadzovala som rukami, aj keď to nemohol vidieť. ,,Ja som sa vás chcela spýtať, či by bol problém priniesť si psa, mám kokeršpaniela," pokračovala som nadšene a nevedela som sa zbaviť eufórie.

,,Mne to rozhodne neprekáža, mám rád zvieratá."

Ďalej sme sa rozprávali, ako to bude fungovať, dohodli sme sa na cene a na ďalších potrebných veciach. Potešila som sa, že jeho byt sa nachádzal vedľa komplexu školy, takže sa budem môcť prejsť a nemusím zháňať taxíky, či nebodaj, mestskú hromadnú dopravu. Bola som rada, že mi zavolal naspäť, aj keď som s ním už nič nechcela mať spoločné. Toľko k mojim zmenám nálady.

Ahojte!🙈
Nebudem sa vám ospravedlňovať, kde som bola, mala som proste ťažké obdobie. Dôležité je, že som späť a príbeh bude, dúfam, že už pravidelne, pokračovať.
Konečne sa dostávame k pointe príbehu, čo na to vravíte?😊
Baruš