Prahnutie

|10.| Nie tak celkom neznámy spolubývajúci

Mala som sa presťahovať na druhý deň, takže som sa hneď po dovolaní začala chystať na odchod. Keďže bol Ben celý deň v práci, nezavadzal mi a ja som sa mohla v pokoji pobaliť. Veľa vecí som si síce nenaukladala do skríň, preto som to mala o to jednoduchšie.

Keď som vyšla z jeho izby, Scott stál pri dreze a umýval špinavé riady. Prišla som k nemu, lebo som postrehla, že sa na sporáku varila voda.

,,Čo robíš?" zaujímalo ma a keď som sa nahla, spadli mi vlasy do tváre.

Odhrnula som si ich a venovala Scottovi pohľad. Mykol plecom, položil tmavý hrnček a vypol vodu.

,,Snažím sa uvariť nejaké cestoviny, ale..."

Poškriabal sa za uchom, uprel zrak na svoje tetovania na ruke a opäť sa na mňa zahľadel.

,,Vieš o tom, že do vriacej vody musíš dať aj nejaké cestoviny? Oni sa ti tam samé neobjavia," poučila som ho a naozaj som sa držala, aby som sa nerozosmiala.

Otočil sa mojím smerom a neveriacky nadvihol obočie. V rukách žmolil utierku a ja som čakala, čo z neho vypadne.

,,Teda, Peyton, nečakal som, že budeš taká inteligentná," riekol pomaly, dával dôraz na každé slovo.

Lenže ja som si veľmi dobre všimla, že mu mykalo svalmi okolo úst. To som už nevydržala a rozosmiala som sa. Smiala som sa tak hlasno, že ma začalo bolieť hrdlo, prehýbala som sa v páse a podoprierala sa o stehná. Scott sa ku mne temer okamžite pridal, jeho smiech bol veselý, hlasný a od srdca, rovnako ako môj. V očiach sa mi objavili slzy, ktoré som si zotrela opakom ruky, ale aj tak mi znemožňovali ostré videnie.

Keď som už mala dosť, nejako sa mi podarilo upokojiť sa. Scott bez slova niekam odišiel a keď sa vrátil, vtisol mi do náručia cestoviny. Hodila som ich do hrnca, kde sa už dlho varila voda.

,,Našla som si už podnájom," oznámila som, čo bol dôvod, prečo som vlastne prvoplánovo opustila Benovu izbu.

Môj dočasný spolubývajúci sa obrátil, aby som mohla zbadať jeho skľúčený pohľad. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť.

,,Škoda, bývalo sa mi s tebou dobre," poznamenal, na tvári sa mu objavil nepatrný úsmev.

,,Nemaj obavy, budem vás často otravovať," dodala som so smiechom.

Bola som rada, že za taký krátky čas som si našla ďalšieho kamaráta a že Ben mal niekoho, s kým si bude rozumieť aj po mojom odchode. Síce mi bude chýbať ich prítomnosť, že nebudem tak často variť, že nebudem počúvať ich výkriky pri hraní. Každopádne som verila, že toto naše nové priateľstvo sa ešte prehĺbi a my traja budeme mať medzi sebou oveľa väčšie väzby.

⚕⚕⚕

Ben sa vrátil krátko po siedmej. Najprv som počula motor auta, hlasné zabuchnutie dverí a nakoniec sa dnu došuchtal môj najlepší kamarát.

Akurát vtedy som pripínala Ave vôdzku, pretože som sa s ňou chystala na prechádzku. Vlasy som mala ledabolo stiahnuté vo vrkoči, oblieka som si pre istotu aj tenkú mikinu.

Venovala som mu skúmavý pohľad. Kravatu mal rozviazanú a len tak prehodenú cez plece, vlasy už neboli uhľadené, ale určite si ich už rukou rozstrapatil.

,,Neznášam pracovať," vyhlásil nahlas, keď si vyzúval drahé topánky.

,,Ale prosím ťa, nemohlo to byť také hrozné," protirečila som mu.

Pohla som sa jeho smerom, Avu som ťahala za sebou a ona poslušne cupitala. Videla som na nej, ako sa tešila von, vrtela chvostíkom a párkrát dokonca zaštekala.