Prahnutie

|07.| Špiónka a vrah

Prešli tri dni a vytvorila som si nejakú rutinu. Ráno som chodila nakúpiť čerstvé ovocie a zeleninu, večer som posielala Bena. Ten viackrát namietal, ale napokon si na to voľky-nevoľky zvykol. Veď som mu ani nedávala na výber. Poobede som varila, pretože to bola moja vášeň, ale keď sa mi tam motal, často sa stávalo, že sa niečo pripálilo.

Teraz som sedela za notebookom, mala som otvorených milión stránok s bývaním a nič sa mi nepozdávalo. Už som aj pár ľuďom volala, lenže nikto nechcel zdieľať príbytok so psom, aj keď to bolo také zlaté stvorenie ako Ava. Buď sa mi nepáčil priestor, ďalší bol zasa príliš ďaleko od školy, v jednom bývali až traja ľudia, alebo tam nechceli zvieratá. Bola som zúfalá, nevedela som, čo robiť. Na jednej strane sa mi chcelo plakať, na druhej zasa trhať si vlasy.

Postavila som sa, pretože mi dochádzala trpezlivosť a išla som pozrieť, čo robil Benjamin. Sedel rozvalený na pohovke, televízor bol zapnutý na správach, ale nepozeral. V rukách zvieral telefón a niečo usilovne písal. Potichu som sa zakrádala, aby som zistila, komu vypisoval. Nahla som sa, prižmúrila oči a snažila som sa to prečítať.

Hneď mi to doplo, tak som vykríkla: ,,Ty si na zoznamke?!"

Ben sa až zľakol, telefón mu vyletel z ruky a dopadol na podlahu. Kryt odletel na opačnú stranu a Ava sa za ním rozbehla, lebo si myslela, že je to jej nová hračka.

,,Peyton, vydesila si ma," pomaličky precedil cez zuby a postavil sa, aby mohol zasa písať bohvieaké správy.

,,Je mi jasné, že som ťa vydesila. Prečo si na zoznamke?" naďalej som sa zaujímala a bolo mi jedno, že sa tváril, akoby zjedol citrón.

Začal sa ošívať, chytal si ucho, v ktorom mal náušnicu, a chcel si vziať telefón. Bola som však rýchlejšia než on, preto som ho schmatla. Na tvári sa mu objavila zlostná grimasa, keďže si bol vedomý toho, že vypočúvanie sa tak skoro neskončí.

,,Vráť mi ten telefón, Peyton," zasyčal, až som mala pocit, že si prehryzne jazyk.

Nereagovala som, len som odomkla obrazovku, keďže bol taký naivný a nedával si žiadne heslo. Okamžite sa mi tam objavila fotografia dievčaťa, ktoré mohlo byť o zopár rokov staršie. Nebola vôbec pekná, mala niekoľko piercingov, vyholené vlasy a ďalšie nedostatky.

,,Ben, povedz mi, že si si s ňou nedohodol rande," zaúpela som a vrátila mu mobil.

Ten sa rozosmial, okolo očí sa mu spravili vejáriky vrások a prehol sa dopredu. Musel sa chytiť za brucho, pretože ho od toľkého hysterického smiechu začalo bolieť. Nerozumela som, čo to doňho vošlo, preto som len stála ako prikovaná a neveriacky ho sledovala. Napokon prestal, narovnal sa a hlasno sa nadýchol. Tvár mu mierne očervenela od toľkej námahy a, dokonca, som zachytila aj nejaké slzy.

,,Drahá kamarátka, dovoľ mi, vysvetliť ti to. Keby si taká pozorná, všimla by si si, že to nie je zoznamka. S tou babou hrám hru a dohadujeme sa na stratégii," vysvetlil mi s pokojom Angličana.

Vtedy som sa cítila naozaj blbo, až som mala chuť prepadnúť sa pod zem. Hlboko. Bez slov som odišla, sama som netušila, ako sa obhájiť. Len som kývla rukou, čo bolo hrozne trápne gesto aj na moje pomery.

Zaliezla som do izby, schúlila sa do klbka a spoza zatvorených dverí som vnímala Benov hurónsky smiech. Ešte som sa chvíľku cítila ako úplný debil, ale prekusla som to a opäť sa prehrabávala podnájmami. Niektorým som aj zavolala, ale zrušili ma už len pri slove pes. Ani som nestihla dopovedať, že je to malý kokeršpaniel.

⚕⚕⚕

Podvečer som utierala riad, ktorý sa tam z celého dňa nahromadil, keď som započula divné zvuky. Ben mal na ušiach veľké čierne slúchadlá, takže bolo márne ho oslovovať, preto som vypla prúd vody. Položila som utierku na drez a mokré ruky si utrela do nohavíc.

Zvuky sa šírili od dverí, akoby škrabanie, čo mi prišlo dosť zvláštne. Zakrádala som sa, ako keby som ja bola ten neželaný hosť a nie niekto, alebo niečo za tými dverami. Kolená sa mi triasli, pretože som bola vystrašená, čo sa mi často nestávalo. Lenže vonku bola tma a tu sa svietilo len v kuchyni spojenej s obývačkou.

Keď som sa dostala na chodbu, ledva som si uvidela na nos. Skúšala som aj kričať na kamaráta, ale ten bol hluchý ako jeho stará mama. Chcela som sa tváriť, že to nič nie je, ale keď sa odo dverí ozval hlas, po ktorom nasledovalo buchnutie, zvýskla som od strachu a div, že som nezdupkala. Zostala som stáť na mieste, dýchala som prerývane a každou chvíľou ma oblieval pot.

,,Haló?" vyriekla som do toho hrobového ticha.

Už som len čakala, kedy sa na mňa vyrúti vrah s motorovou pílou ako v tých hororoch. Tiež som mohla držať jazyk za zubami, ale na to som bola príliš zvedavá. Aj keď som sa bála ako malé dievča, zvedavosť zvíťazila, a preto som pomaly otvorila dvere.

Okamžite ma zavalila halda kufrov a tašiek, až som sa šmykla a skončila na zadku. Narazila som si kostrč, ale radšej som bola ticho. Neznáma osoba bola muž a vyzeral byť o pár rokov starší.

V okamihu som zbledla, cítila som to, pretože mi aj srdce začalo biť, akoby som prekonala maratón.

Celý jeho zjav pôsobil hrôzostrašne, mal vyholenú hlavu, tetovania na každom voľnom kúsku kože a sivé nevýrazné oči. Na prstoch mal zopár prsteňov, jeden dokonca aj vytetovaný a na tvári mal obrovitánsky úsmev.

,,Ty musíš byť Peyton," hádal a jeho hlas znel veľmi drsne.

,,A-ako vieš moje meno?" zajakávala som sa, ale nejako som dokázala rozprávať.

Zmätene na mňa pozrel, asi rozmýšľal, čo povedať a potom len nadstavil ruku.

,,Som Scott."

Vtedy mi to konečne doplo, preto som sa len tresla rukou po čele a pozviechala sa zo zeme. Zadok ma bolel, ale nebolo to nič, čo by sa nedalo prežiť.

,,Jasné, Peyton," predstavila som sa, aj keď to už bolo zbytočné.

A to som si najskôr myslela, že to bude nejaký zlodej a vrah.

Scott ma nechal na chodbe so svojimi vecami a bez toho, aby sa vyzul, pokračoval do obývačky. Rýchlo som šla za ním a hanbila som sa, že bolo neupratané. Riad v dreze, prach a Avine chlpy na podlahe. Kiežby som si zapamätala, že mal prísť dnes, mohla som aspoň povysávať.

Ben stále hral, preto nevnímal okolitý svet. Zopárkrát mu vyšla z úst nadávka, ale inak nič. Majiteľ domu sa za ním blížil, čakal na vhodný moment a ja som len stála ďalej. Scott sa nad neho naklonil a ruky mu položil na plecia. Ben sa strhol, joystick vypustil z rúk a zalapal po dychu. Otočil sa, pretože si určite myslel, že som to ja a plánoval mi vynadať, ale keď zbadal Scotta, vyskočil z gauča. Zvítali sa ako starí kamaráti a pobúchali sa po chrbte. Obaja sa posadili a začali náruživo debatovať. Bola som rada, že sú si takí podobní. Tí dvaja si budú neskutočne rozumieť.

Ahojte!🤗
Prinášam vám kapitolu takto nezvyčajne v utorok, ale keďže mám školu až o jednej, chcela som ju už konečne dopísať. Ja viem, že sa ešte nič nedeje, ale dajte tomu čas. Čo vravíte na novú postavu?😊
Baruš