Daddy′s demon

7~

„Meno.”

Pozrela som sa na vysokého, príťažlivého muža a usmiala som sa. Zrejme nevedel kto som. Nepoznal dcéru najkrutejšieho a najnebezpečnejšieho muža z mafie. Možno to bol nováčik.

„Castro. Hope Castro.”

Spozornel a pomaly si ma obzrel od hlavy po päty. Zrejme ho zaujali moje biele obtiahnuté šaty, ktoré zvýrazňovali moju hruď, pás a hlavne zadok, pretože sa na mňa díval dosť dlho. Dlhšie ako ostatní.

Cítila som sa ako taká sardinka. Sexi sardinka v úzkych šatách, ktoré mi nanútil otec.

„Lístok.”

Obzrela som sa na osobu, ktorá stála za mnou. Bol to Mark, moja úplne zbytočná ochranka.

Z čierneho saka vytiahol obálku a podal mi ju. Typovala som, že v nej boli peniaze. Možno šek.

Dala som ju mužovi do ruky, ktorý sa usmial a pozrel sa na Marka.

„Dnu môže ísť len sama.”

„To nie.” Postavil sa vedľa mňa ochranársky Mark a ľahostajne sa na neho pozrel.

„Mám príkazy od šéfa. Snáď pre takú malichernosť nechceš, aby sa niekomu niečo stalo. Ak vieš čo tým myslím.” Nechutne na mňa žmurkol a oblizol si spodnú peru.

„Idem sama.” Prehovorila som odhodlane i keď som sa bála.

V bruchu som mala silné kŕče a v mojom rozume sa objavovali varovné signály, aby som to nerobila.

Ale aj napriek tomu som tam šla. Urobila som krok do predu, ku mužovi, ktorý mi otváral dvere. Mark ma však chytil za zápästie a vytočil si ma ku sebe.

„To nemôžeš. Vojdeš tam a zab..”
Hovoril nahnevane cez zaťaté zuby.

„Pusti ma. Som tvoja šéfka. Navyše viem čo robím.”

Klamala som. Nemala som ani šajnu, čo tam urobím. Zvyčajne ma samú nechali na vysokoškolských večierkoch, na ktoré nemali prístup. Lenže teraz som bola úplne zohratá.

„Už na vás čakajú.”

Odtiahla som sa od Marka a s malou nádejou v srdci som kráčala do dvier, ktoré sa pomaly zabuchli.

Kráčali sme dlhou tmavou chodbou, ktorá mi naháňala strach.

Otec spomínal, že to bude jednoduché a krátke. Prevezmem malý USB a v pokoji odídem.

Vošli sme do pár miestností a prechádzali sme mnoho chodbami. Možno ma len chcel zmiasť, aby som nevedela kadiaľ ujsť.

Napokon sme však zastali pred veľkými hnedými dverami. Možno tam bola pracovňa, možno niečo iné.

Otvoril dvere a ja som si všimla ostré svetlo a tichú hudbu. Rozhodne to nebola pracovňa. Bola to spálňa.

Muž ma postrčil dnu a postavil sa za mňa.

„Pane, prišla Hope Castro.” Prehovoril nahlas.

Všimla som si vysokého muža, ktorý stál pri vysokých, tmavých závesoch. Mal sklonenú hlavu a snažil sa odopnúť si hodinky z ľavej ruky.

„Odíď Dav.”

Mlčky odišiel a zavrel za sebou dvere.

Mala som strach. Očakávala som niekoho staršieho a zdatnejšieho v tejto brandži. On pôsobil ako niekto o pár rokov staršie odo mňa. Mohol byť maximálne o tri roky starší.