Daddy′s demon

28~

„Už sú to dva dni Castro a ty si nepovedala ani slovo. Asi by sme mali pritvrdiť.” Kráčal okolo mňa muž a snažil sa kontrolovať, aby nevybuchol hneď.

Sedela som spútaná na stoličke ako nejaké zviera či zločinec. Ruky som mala zaviazané lanom o opierky a lýtka boli zviazané o nohy stoličky. Bolelo to, ale nebola to tá najväčšia bolesť, ktorú som pociťovala.

Typovala som, že sme sa nachádzali v starej pivnici. Bolo tam zopár starých krabíc, ktoré boli hodené v kúte. Zo stropu visela stará, zaprášená lampa, ktorá osvetlovala celú miestnosť.

Dvere sa však otvorili a ku mne niekto kráčal ku mne, ale nenabrala som odvahu, pozrieť sa na neho. Hlavou naznačil tomu druhému, aby odišiel.

„Tak Hope Castro..”

DEREK??!!!

„Derek? Ty?”

Zasmial sa.

„Typovala si niekoho iného? Mesiace som uvažoval ako sa pomstím tvojmu fotríkovi. Keď som však videl zraniteľnú Hope, okamžite ma to napadlo.”

Konečne som nabrala odvahu a pozrela som sa mu rovno do očí.

„Si hajzel.”

Postavil sa predo mňa a dal mi facku. Tým úderom sa moja hlava otočila na pravú stranu a do tváre mi spadli vlasy.

„A ty si štetka. Ale včerajšok celkom ušiel. Len som čakal niečo lepšie keď ťa už mali toľký,” Moju bradu vzal medzi svoje prsty a tak ma prinútil sa dívať do jeho chladných očí. „..ale moji chlapci by to možno posúdili inak. Čo povieš? Nemusia chodiť za štetkami tak ďaleko, keď jedna je rovno tu.” Zasmial sa.

Takže včera večer to bol on. Najprv ma znásilnil a potom zmlátil.

Rozhodla som sa mlčať a nedať najavo strach i keď sa mi to určite nedarilo. Celá som sa triasla od zimy a strachu.

„Castro.. Na vonok nevynná a z vnútra diabol.”

Posadil sa na stoličku rovno predo mňa a obe ruky položil na moje odhalené kolená. Pomaly nimi šiel vyššie a vyššie až ho zastavil lem na mojich šortkách.

„Aké to je? Keď sa nevieš brániť? Nemôžeš odísť a ani sa pohnúť.”

Jednou rukou vošiel pod moje teraz už špinavo biele tielko a dotkol sa môjho ľavého prsníka. Jeho ruka bola tak chladná až sa mi po tele objavili zimomriavky.

„Prestaň. Prosím.” Vrtela som sa na stoličke, ale on sa len usmial.

„Máš pravdu,” Ruky konečne vytiahol spod môjho tielka a usmial sa.  „..Nemal by som si ťa privlastňovať, keď tu nie som sám.”

„Zabi ma.”

„To by bolo až príliš jednoduché.” Povedal pomaly a z tváre mi odhŕňal pramene vlasov.

„Nedotýkaj sa ma.” Povedala som cez zaťaté zuby.

„Zlatko, ak si si nevšimla, tak pravidlá tu určujem ja.”

Radšej som sa pozrela do zeme a pomaly som dýchala.

„Tvoj otec vedel, že prídeme, ale bol mu prednejší vlastný život, pretože teba zo sebou nevzal. Špiny nemá nikto rád.”

Cítila som sa zle. Cítila som bolesť na každom milimetri môjho tela a nedokázala som jej nijako zabrániť.

„Si smädná, hladná a všetko ťa bolí. Však? Lenže bude to aj horšie a bolestivejšie.”

„Vieš čo si myslím? Máš strach, pretože inak by si ma už dávno zabil.”

Dal mi facku. Jednu za druhou až ma opäť rozboleli líca.

„Odviažte ju. Ukážeme maličkej, že strach nemám.” Prikázal svojim mužom.

Dvaja vysoký muži, ktorý mali na hlavách čierne masky, sa ku mne približovali a prerezali laná.

Okamžite som sa ľavou rukou dotkla pravého zápästia. Na oboch zápästiach som mala viditeľné stopy po lane, ktoré sa mi zaryli do pokožky.

„Postav sa.” Prikázal mi chladným tónom hlasu.

Nemala som v pláne ho poslúchnuť. Všetko ma bolelo a na pravú nohu by som sa i tak nedokázala postaviť.

Jeho doslova gorily ma chytili za ramená a postavili ma na nohy. Bolelo to. Po chvíli ma však pustili a ja som stála na ľavej nohe, pretože som mala pocit, že pravá noha je na tom horšie než bola.

„Neposlúchaš a nespolupracuješ.. A to som chcel byť dobrý, ale mám pocit, že si to nezaslúžiš.”

Na chvíľu sa mi otočil chrbtom a potom sa ku mne pomaly približoval. Na päsť si omotával železnú reťaz.

„Chyťte ju.”

Jeden z nich sa postavil tesne za mňa a chytil ma zo zadu za zápästia. Nemala by som žiadnu šancu uniknúť.

Zrýchlil sa mi tep a do očí sa mi nahrnuli slzy.

„Prosím Derek, nerob to.”

„Ver, že to nerobím rád, ale nútiš ma.”

Postavil sa na centimeter odo mňa a pravou rukou ma chytil za rameno. Pozrel sa mi do očí a ľavou rukou silno udrel do môjho brucha.

Od bolesti som sa skrčila a snažila som sa nadýchnuť.

„Buď rád, že nepoužijem horúce železo.” Povedal a udrel opäť.

Po prvom údere som si myslela, že neprežijem. Lenže keď som na svojom tele zacítila šiesty úder, padla som na kolená a zvíjala som sa v bolestiach.

Čupol si ku mne a silno schmatol moje vlasy, čo zapríčinilo, že som sa na neho musela pozrieť.

„Uvidíme večer koľko znesieš.” Povedal nahnevane a pustil ma.

„Poriadne ju spútajte.”

Nevládala som ani len prosiť o to, aby to nerobili. Po lícach sa mi nekontrolovateľnou rýchlosťou kotúľali slzy.

Jeden z nich ma postavil na nohy a ten druhý mi lanom obmotával zápästia. Spútali mi nohy a napokon mi na oči zaviazali šatku.

Zdvyhli ma a niekam ma prenášali. Po pár minútach ma však hodili na studenú zem. Nechali ma tam samú a spútanú..