Daddy′s demon

33~

Sedela som v Markovej kancelárii. Bola som ponorená vo svojich myšlienkach, ktoré ovládal strach.

Dvere sa po chvíli otvorili a dnu vošiel Mark s menšou papierovou taškou. Usmial sa na mňa a posadil sa na stôl.

„Vyzeráš lepšie. Dokonca voniaš ako maliny.”

„Konečne som sa osprchovala a Nataly mi priniesla čisté oblečenie.”

Po tak dlhom čase som sa konečne mohla osprchovať. Bol to pocit na nezaplatenie.

Nataly mi priniesla čierne džínsy, biele tričko a ružovú mikinu. Konečne som mala na sebe oblečenie, ktoré ma zahaľovalo a bolo mi v ňom teplo.

„Priniesol som ti raňajky.”

S úsmevom na perách ku mne posunul tašku a díval sa na mňa so starosťami.

„Mark, nedokážem niečo zjesť. Naposledy som sa pozvracala z obyčajnej polievky.”

Jeho úsmev na perách zmizol a tašku posunul zas ku mne.

Nakukla som do nej a všimla si jogurty či ovocné výživy.

„Ďakujem, ale nie som hladná.”

„Hope, musíš jesť. Musíš sa dostať do formy.”

Len som prikývla. Uvedomovala som si všetko. Všetky svoje zdravotné problémy. Hlavne tie psychické.

„Ja viem.”

Nemala som chuť byť v jeho prítomnosti, ale v cele bolo chladno.

„Stále sa hneváš?”

„Hnevám sa na seba.”

Si naivná hlupaňa a kurvenská štetka v jednom!! Nová kombinácia!!

Dvere sa otvorili a dnu vkročila žena v nohavicovom kostýme. V rukách držala jeden papier a smerovala ku mne.

„Tu mi to podpíšte.” Papier položila predo mňa.

„Čo to je.” Pýtal sa hneď Mark a díval sa na ňu.

„Len obyčajné vyhlásenie, v ktorom slečna Castro potvrdzuje, že ak opustí naše stredisko a opäť sa jej niečo stane, tak my s tým nebudeme nič robiť.”

„Šefka, vy ju chcete vyhodiť?” Mark sa postavil a ruky si založil na hruď.

„Viac ako dvadsaťštyri hodín ju tu nemôžeme držať proti jej vôli.”

Do ruky som vzala pero a horko ťažko som sa podpísala.

„Výborne. Môžete ísť.” 

„Prečo si to podpísala?!”

„Mark, ty máš to najmenšie právo mi niečo vyčítať. Celý čas si mi klamal. Všetky naše rozhovori si nahrával.. Tak potom?,” Dívala som sa na neho a čakala som, že niečo povie. Lenže ten kretén mlčal.  „..Odchádzam.”

Postavila som sa a schmatla som barlu. Oprela som sa o ňu a vychádzala som z kancelárie a neskôr som opustila aj budovu federálneho vyšetrovacieho úradu.

Na parkovisku sa obšmietalo pár ľudí. Akonáhle som však zbadala otca, ktorý vystupoval z auta, spomalila som až som zastavila úplne.

Pozrel sa na mňa a kráčal ku mne. Tváril sa.. nahnevane? Znechutene? Možno sa takto tváril vždy, len ja som si to nepriznávala.

„Je na čase ísť domov.”

„S tebou nejdem nikam.”

Priblížil sa ku mne ešte bližšie. Môj tep sa okamžite zrýchlil a môj rozum začal panikáriť..

„Nepýtal som sa. Ideš a bodka. Tak nastupuj.” Hlavou kývol ku autu.

„Slečna Castro!” Zakričal nejaký muž a ja som sa okamžite otočila.

Všimla som si tucet ľudí, ktorí ku mne bežali. Niektorí mali v rukách kamery či mikrofóny. Novinári čakali len na to, kým nevídem z budovy a nepodám im informácie.

„Tak už poď. Nemáme čas.” Znervóznel otec a schmatol ma za lakeť.

„Poznáte mená únoscov??” Kládli otázky jeden cez druhého až sa mi z toho zatočilo v hlave.

„Nešlo o únos.” Povedal otec rozhodne s vážnym tónom hlasu.

Odjakživa bol skvelým manipulátorom a ešte lepším rozprávačom, ale za toto klamstvo, by si rozhodne zaslúžil Oscara.

„O čom to rozprávaš? Nešlo o únos? Odmietol si zaplatiť dvadsať miliónov. Bola to len tvoja vina.”

„Takže sa s vami kontaktovali únoscovia??” Otočili sa novinári na otca, ktorý očividne nemal problém pokračovať v klamaní.

„Moja dcéra Hope, začala si s nesprávnymi ľuďmi. Miešala lieky, alkohol a drogy a takto to dopadlo. Takto vyzerá troska.”

„Otec!!” Skríkla som nahnevane a pozrela som sa na neho.

„Je to pravda. Všetko si si len vymyslela.”

Najradšej by som vzala jeho zbraň a namierila by som ju na neho. Pár sekúnd by som sa dívala na jeho vystrašený a prekvapený výraz tváre a tak by som bez váhania vystrelila.

Lenže ak by som to urobila, znížila by som sa na otcovu úroveň a bola by som rovnakým monštrum akým je on.

„Hej! Nachádzate sa na súkromnom pozemku a tak ho čo najskôr opustite inak vás zatkneme!!”

Do celej situácie sa zaplietli traja policajti.

„Tak poď.” Potiahol ma otec.

„S tebou nikam nejdem.” Dívala som sa na neho cez slzy.

Všetci novinári sa roztrúsili po ulici a ja som tam stála s otcom a troma policajtmi.

„Budeš ešte prosiť, aby si sa mohla ku mne vrátiť.”

Odtiahla som sa od neho a kráčala som naspäť medzi fízlov.

Prechádzala som chodbou až som zastavila v otvorených dverách. Mark s niekym telefonoval a stál pri okne otočený chrbtom.

Po krátkej chvíli sa otočil a pozrel sa na mňa.

„..Neskôr ti zavolám..” Mobil si vložil do vrecka a smeroval ku mne.

„Ruším?”

„Ty nikdy nerušíš. Zabudla si si niečo?”

Vošla som do vnútra a čo najrýchlejšie som sa posadila na stoličku.

„Zrejme rozum. Ale mám pocit, že som ho nikdy nemala. Všetky otcove rozhodnutia som rešpektovala. Za všetky veci, ktoré mi urobil som ho ospravedlňovala tým, že ma musel vychovať takmer sám a popri tom musel pracovať. Lenže bola som len zaslepená. On ma nikdy nemal rád a nikdy mu nešlo o mňa. Pred pár minútami ma pred novinármi označil za blázna. Vraj som si únos len vymyslela pod vplyvom drog, alkoholu a liekov.”

„Takže on mal tú drzosť prísť až sem?”

Len som prikývla a pozrela som sa na neho.

„Budem svedčiť proti svojmu otcovi.”

V tej chvíli som bola na seba hrdá. Mala som to urobiť už dávno, ale vtedy som to nedokázala. Teraz som bola pripravená bojovať a vyhrať samotnú vojnu.

„Si si istá?”

„Mám jednu podmienku. Urobím to len vtedy, ak mi zaručíte, že sa mi nič nestane. Chcem byt a desaťtisíc dolárov v hotovosti. A istotu, že ich zatknete.”

Díval sa na mňa s prekvapením, ale ani som sa mu nečudovala. Bola som rovnako prekvapená ako on, za slová, ktoré som rozprávala.

„Idem to prediskutovať zo šéfkou. Nikam nechoď.”

„Mark?,” Pozrel sa na mňa a ja som si povzdychla. „..Bol to Derek a držal ma v pivnici. Viac neviem.”