Daddy′s demon

18~

Sedela som v kuchyni na kuchynskej linke a pozorne som sledovala Bertu ako sa šikovne obšmieta v kuchyni.

„Naozaj si nedáte ani omeletu?” Núkala ma už asi po desiatykrát.

„Stačí mi káva.” Nahodila som úsmev.

„Dnes vyzeráte dobre. Ako ste sa vyspali?”

Skvelo a hrozne zároveň. S Markom sme obaja zaspali pri pozeraní Hriešneho tanca. Zobudila som sa asi okolo tretej ráno. Mark sa snažil nenápadne zdrhnúť. Prikryl ma a pobozkal ma na pery. Znamenalo to len jedno. Mal ma viac než rád a to nesmel..

„Dobre.”

Čo najrýchlejšie som schmatla pohár a vychutnala som si kávu, ktorá bola ešte teplá.

„Berta? Môžem ti pomôcť?”

„Nie. Pokojne si oddýchnite alebo trénujte. Toto naozaj zvládnem.”

Bože, tak strašne som sa nudila a to bolo len pár minút po siedmej.
„Otec ešte spí?”

„O piatej ráno odišiel asi s tuctom mužov.”

Zoskočila som z kuchynskej linky a do rúk som si vzala pohár kávy.

Bez slova som odišla z kuchyne a kráčala som do otcovej pracovne. Mal v nej predsa cigarety a ja som si kávu nevedela bez nej predstaviť.

Vošla som dnu a posadila som sa do kresla. Hľadala som krabičku cigariet, ale na stole nebola.

Moja ruka siahla na šuplík, v ktorom mal len nejaké papiere. Žiadnu krabičku som však nenašla.

Moje očko však zbadalo niečo iné. Spodný šuplík, ktorý bol vždy zamknutý kľúčom, bol tentoraz trocha vysunutý čo znamenalo, že ho otec zabudol zamknúť.

Otvorila som ho a všimla si len dve veci. Corinovu zbraň a jeden čierny obal, na ktorom bolo moje meno. H.Castro.

Vytiahla som ho a so strachom som ho otvorila. Hneď na začiatku bola moja fotografia. Za ňou boli otvorené tri obálky. Otvorila som prvú, ktorá bola odoslaná najneskôr.

ZABILI SME CORINA, DOSTANEME AJ JU!

Pod vetou, ktorá bola napísaná na počítači bolo zopár mojich fotografií. Ako si nasadám do auta, či ako vychádzam z univerzity. Tretia fotografia ma šokovala najviac. Bolo to fotené zhruba spred týždňom, pretože vtedy bol na univerzite Mark. Kráčala som dolu po schodoch a on sa ma snažil dobehnúť.

JE TO LEN OTÁZKA ČASU

Niekto ma sledoval a ja som o tom ani nevedela.

Na chodbe som počula zvonenie telefónu. Znamenalo to len jedno, niekto sa blížil do kancelárie. Papiere som rýchlo odpratala a schmatla som zbraň. Zavrela som šuplík, vzala som pohár, postavila som sa a dvere do kancelárie sa otvorili.

Zbraň som si skryla za pás džínsov. Našťastie som mala mikinu a tak ju nebolo vidieť.

V tom ma to však napadlo. Prečo som vzala tú zbraň?! Nechcela som zabíjať a nevedela som ani len strielať.

Ak by sa tu neobjavil on, určite by som si to rozumne rozmyslela a vrátila by som ju do šuplíka.

Lenže bolo až príliš neskoro.

„Čo tu chceš.” Zazrel po mne jeden z otcovych mužov.

„Len som si vychutnávala kávu.” Čo najrýchlejšie som okolo neho prešla.

„Počkaj!” Okríkol ma a moje srdce sa rozbúšilo.

Otočila som sa na neho a čakala som, že mi strelí facku a vezme si zbraň.