Daddy′s demon

34~

„Prečo si to nepovedala hneď?!!,” Kričal na mňa asi päť minút Mark. „..ten hajzel stihol ujsť!” Kopol do zavretým dverí a ruky si rozčúlene založil za hlavu.

„Upokojte sa lebo vás stiahnem z prípadu.” Prehovorila jeho šéfka, ktorá sedela vedľa mňa.

„Vyhrážal sa mi. Povedal, že ma nájde a všetko sa zopakuje.”

Bola som na dne. Akosi som oľutovala, že som niečo povedala.  Bolo to ešte horšie..

„Prečo vás uniesol?”

„Pokiaľ mi neodprisaháte, že dodržíte moje podmienky, tak nič nepoviem.”

„Hope! Neuvedomuješ si o čo všetko ide?!” Opäť bezhlavo kričal Mark a približoval sa ku mne.

„Nemám peniaze. Nemám strechu nad hlavou. Nemám rodinu a priateľov a som bezdomovec!” Kričala som na neho tiež a právom.

„Vieme vám poskytnúť prechodné bývanie v motely a tisíc dolárov. Dokým nezatkneme všetkých, tak vám bude pridelená dvadsaťštyri hodinová ochranka.”

„Päť tisíc.”

„Dve tisíc a bodka.”

Bože, tá žena bola tvrdohlavá..

„Tri.”

„Fajn. A teraz povedzte, čo všetko sa tam dialo.”

Myslela som si, že túto tému nebudeme rozoberať.

„Oko za oko, zub za zub. Môj otec zabil Derekovu sestru a tak jej smrť chcel pomstiť,” Postavila som sa zo stoličky a z brucha som si vyhrnula mikinu. „..udieral do mňa železnými okovami. Doktorka povedala, že sa mi to bude dlho hojiť,” Stiahla som si mikinu a kráčala som ku oknu. „..zbičoval ma, pretože sa nudil. Znásilnil ma a neskôr ma znásilnili jeho muži..”

„Všetkých by som vlastnoručne zabil!”

Mark opäť kopol do stola až sa natriasol a ja som sa zľakla.

„V tom prístave ma nechcel zabiť. Chcel ma len vystrašiť.”

Obaja sa na mňa dívali a očakávali, že im prezradím každú sekundu, ktorá ma desila.

„V Markovej kancelárii, v šuplíku je zoznam všetkých, ktorí sa ma dotkli.”

Okamžite sa postavil a kráčal do svojej kancelárie.

„Hope, asi pred hodinou sa vrátili naši muži z vonka. Derek vás držal na chate. Bola však prázdna. Našli len toto a asi to patrí vám..”

Z vrecka bundy vytiahla dve veci, ktoré mi vrhnuli slzy do očí. Náramok k narodeninám od Berty a retiazka od Marka.

„Ako sa má Berta? Kde vlastne je?” Opýtala som sa hneď ako som do rúk vzala náramok.

„Viete Hope, keď vás uniesli z domu..,” Prečo tá žena strácala slová?! „...vaša domáca bola na prízemí a.. je mŕtva.”

Odrazu ma zaplavila obrovská horúčava a po líci mi tiekla slza, ktorú som si okamžite utrela.

„Potrebujem ísť na vzduch.”

Postavila som sa a načiahla som sa po barlu, pomocou ktorej som vyšla na vzduch. Potrebovala som kyslík, ktorý ma akosi míňal.

Nemohla som uveriť že žena, ktorá sa ku mne správala najmilšie a mala ma rada, sa na mňa už nikdy neusmeje. Nikdy mi neurobí raňajky a nikdy sa ma už nepokúsi rozosmiať.

Vedľa mňa sa postavil Mark a sklesnuto si vydýchol.

„Je mi to ľúto.” Pohladil ma po chrbte.

„Vedel si o tom? Celý čas si vedel, že Berta zomrela a nič si mi nepovedal? Berta bola moja jediná rodina. Ona jediná sa ku mne správala ako ku ĺudskej bytosti a nie ako ku otrokovi či majetku." Hovorila som nahnevane a s plačom.

Berta zomrela len kvôli mne. Ak by som si dávala pozor, nič z toho by sa nestalo.

„Nedokázal som ťa vidieť znova nešťastnú.”

„Bože..,” Snažila som sa lapať po kyslíku a utierala som si slzy. „..ja už nemám nikoho. Som úplne sama..” Plakala som stále viac a viac.

Nič nepovedal. Objal ma a ja som sa nebránila. Hlavu som zaborila do jeho hrude a snažila som sa ukludniť.

„Šéfka si prezerá zoznam a my by sme mali ísť. Odveziem ťa do motelu. Musíš sa poriadne vyspať a oddýchnuť si.”

Obaja sme kráčali cez preplnené parkovisko až ku jeho čiernemu autu. Pomohol mi posadiť sa a po chvíli si nastúpil aj on.

„Čo ak ma nájdu?”

„Nenájdu ťa a už nikdy ti neublížia. Pred motelom na parkovisku bude hliadka a dvaja muži budú aj pred tvojou izbou. Nič sa ti nestane.”

Pozrela som sa na neho so zdvyhnutým obočím.

,,Naozaj? Naposledy boli v dome piati muži a on..," Nechcela som na to myslieť. ,,..to je jedno. Ja už ani neviem či chcem žiť."

Čo najrýchlejšie som kráčala od neho preč, ale on mi bol i tak v pätách.

,,Vieš o tom, že môžeš začať od znovu? Môžeš byť kým koĺvek."

Snažil sa ma upokojiť. Chcel, aby som sa usmiala čo som aj urobila.

,,Otec to nenechá len tak. Určite už niečo chystá."

Zastal pred jednými dverami a z vrecka vytiahol jeden kľúčik.

,,Teraz na to nemysli. Musíš si oddýchnuť."

Ako prvá som vošla do vnútra. Jedna veĺká posteľ, ktorá si už svoje zažila. Malý televízor a jedny dvere, ktoré viedli do kúpeľne.

,,Tak? Môže byť."

Len som mykla ramenom a posadila som sa na posteľ.

,,Čo Derek?"

,,Je po ňom vyhlásené medzinárodné pátranie. A samozrejme ho hľadáme. Nechceš si pospať?"

Pozrela som sa na neho.

,,Bojím sa. Bojím sa, že keď zavriem oči, opäť budem v tej pivnici a on bude tam."

Posadil sa vedľa mňa a chytil ma za ruku. Na malú chvíľku ma zahrialo v srdci.

,,Ak tu ostanem, zmenší sa nenávisť, ktorú ku mne cítiš?"

,,Neviem či ťa nenávidím."

Bála som sa, že ku nemu niečo cítim. Niečo silné ako láska.

,,Mám to brať ako malý flirt?"

Len som sa zasmiala a hlavu som si oprela o jeho rameno.

,,Som unavená."

,,Pospi si. Budem tu po celý čas."

Prepáčte, že to tak dlho trvalo, ale nestíham. Dúfam, že sa kapitola páči. Ďalšia bude dlhšia :)