Daddy′s demon

15~

„Aký ste dnes mali deň?” Pýtal sa otec, ktorý sedel za vrcholom stola a díval sa na káždého, len nie na mňa.

Už tretí deň ma ignoroval čo mi neprekážalo, ale skôr ma to desilo.

„S Hope sme skočili na super nákupy. Tu v Amerike je všetko drahšie, ale tie veci sú perfektné.” Nadchýnala sa Rebeca popri tom ako žula mäso.
Otec sa na mňa prekvapene pozrel. Nebol rád, ak som chodila do mesta, ale rozhodne nechcel ukázať svoju pravú tvár.

Natiahla som sa po pohár čiestej vody a napila som sa. Bola som vystresovaná a unavená.

Vystresovaná Andrésom, pretože som ho celý deň nevidela a unavená z Rebecy, ktorá by najradšej prešla celú Ameriku len preto, aby si našla nové čižmy.

„George?,” Prehovoril dosť nervózne Ed a díval sa na mňa a jemne sa usmil. „..Tak nás napadlo, sme tu už poslednú noc a tak by sme mohli skočiť do nejakého klubu spolu s Hope.”

„Vy kľudne choďte, ale Hope nepôjde.”

Určite ho nahnevala tá otázka. Stopercentne si však myslel, že ten nápad bol môj.

„Nemala by sa náhodou rozhodovať sama? Je svojprávna a dospelá žena.”

Och Bože. Ed mal držať jazyk za zubami a nemal sa púšťať do tejto vopred prehnanej vojny.

„Žijeme v Amerike. Dospelou a svojprávnou bude vtedy, keď dovŕši dvadsiateprvé narodeniny. Dovtedy budem za ňu rozhodovať ja. Či sa jej to páči alebo nie.“

Ed sa na mňa nahnevane pozrel a prekrútil nad celou situáciou oči.

„I tak som unavená a zajtra skoro vstávam do školy.” Nahodila som úsmev a vydýchla som si.

„Tak? Počuli ste? Alebo mi ešte niekto plánuje hovoriť ako mám vychovávať svoju dcéru?”

Všetci sme do bodky mlčali. Bolo to až hororové ticho, kedy sa bojíte, že vidličkou škrípnete tanier, ale pohár na stôl položíte dosť nahlas. Proste sa len snažíte tváriť, že všetko je tak ako má byť.

„Tak fajn,” Postavila sa Rebeca a pozrela sa na Eda. „..ideme sa baviť. Všade bude lepšie než v tejto base.”

Okamžite som sa pozrela na otca. Zaťal obe päste a na chvíľu prestal dýchať. Najradšej by do niekoho silno kopol či udrel. Teraz sa však musel správať ukážkovo, normálne a disciplínovane.

„Pohni kostrou Hope. Ideš s nami. Musíš sa občas aj zabaviť a vypadnúť medzi ľudí.”

Okamžite som sa pozrela na Eda, ktorý vyslovil tie nebezpečné slová.

Otec sa však okamžite postavil zo stoličky a päsťou udrel do stola.

„Snáď by stačilo! Povedal som, že nikam nepôjde!”

Cítila som sa ako najaká vec, o ktorej sa rozhoduje, pretože nedokážem myslieť.

„Obaja sa ukľudnite. Ak George povedal, že nepôjde, tak nepôjde.” Ukončil debatu strýko José.

Obaja sa pobrali preč. Išli ochutnať svet a zabaviť sa.

Postavila som sa zo stoličky a pozrela som sa na otca, ktorý bol viditeľne podráždený.

„Idem do izby. Som unavená.”

Čo najrýchlejšie som odkráčala von z domu. Akonáhle som bola na vzduchu, rozbehla som sa rovno do svojej izby.

Otvorila som dvere a ostala som v šoku. Na mojej posteli sedel Andrés a v rukách držal fotogragiu, na ktorej som bola s Corinom. To bola naša posledná fotka, ktorú sme si urobili.