Daddy′s demon

29~

Opierala som sa o chladnú, špinavú a dosť starú stenu v starej opustenej pivnici.

Stále som bola spútaná lanom, na očiach som mala šatku a  tak som sa nemohla ani pohnúť. Tentoraz som však mala cez ústa prelepenú pásku a tak som už viac nemohla kričať o pomoc.  Po celom tele som pociťovala obrovskú bolesť, ktorá sa len stupňovala.

Päť dní ma držali v chladnej pivnivi.
Päť dní ma psychicky aj fyzicky týrali. Dotýkanie. Sexuálne obťažovanie. Samotné znásilnenie. Železné údery do brucha. Facky. Bičovanie. Hladovanie.
Päť dní ma zrejme nikto nehľadal a ak ma aj hladali, tak nehľadali na správnom mieste.
Najhoršie však bolo, že už päť dní som mala pocit, že som naozaj špina, chudera či posledná handra, ktorá zomiera.

Asi prvýkrát v živote som sa naozaj bála o svoj život. Bolo to iné ako keď som bola doma, kde bol každý ozbrojení a mal na starosti ma chrániť. Vtedy som to vnímala prehnane. Teraz by som pomoc uvítala. Možno ak by som sa vedela brániť, možno ak by som mala za sebou výcvik či by som vedela strielať, možno by som sa dostala z tejto diery a podarilo by sa mi ujsť. Lenže ja som si namiesto toho vybrala balet. Smiešny balet, ktorý by ma teraz nezachránil.

Bože, ako veľmi som túžila po tom, aby ma Mark silno objal a povedal mi, že som v bezpečí a nič sa mi nestane.

Keď som však začula otvorenie dverí, nohy som si pritiahla k trupu. Na pokožke mi naskočila husia koža od strachu z neznámeho.

„Pred nami je deň piaty. Si pripravená? Pripravil som si pre teba menšie prekvapenie.”

Keď som začula jeho hlas, rozbúšilo sa mi srdce a zrýchlil sa mi tep. Bála som sa ho. Bála som sa všetkého. Dokonca aj svojich myšlienok.

Opať sa posadil vedľa mňa a jemne do mňa drgol až ma aj to drgnutie zabolelo.

Rozviazal mi šatku z očí, ale ani som sa na neho nepozrela. Snažila som sa "spamätať" z ostrého svetla, ktoré ma oslepovalo. Predsa len, na očiach som mala dosť dlho šatku, ktorú mi tam včera zaviazali.

Bruškami prstov sa dotkol mojej určite fialovkastej pokožky pod ľavým okom. Akonáhle sa ma dotkol, snažila som sa odkloniť od neho čo najďalej.

„Chlapci to trocha prehnali, že? Nemala si kričať o pomoc. Mala si poslúchať.” Hovoril tichým hlasom, takmer až šeptom.

Včera v noci ma zmlátili až tak veľmi, že som upadla do bezvedomia. Kopali do môjho dobitého tela tak silno a dlho, že som to prosto nezvládla.

„Dám ti dolu pásku z úst, ale nekrič. Dobre?”

Prikývla som a pozrela som sa na neho. Bezcitne mi tú pásku dal dolu, ale od neho som nič iné ani neočakávala. Vlastne som už ani nevedela čo od neho môžem očakávať.

„Ja už nevládzem.” Zašepkala som a hlavu som si oprela o stenu.

Bola som maximálne vyčerpaná a unavená. Psychicky vyšťavená a fyzicky dotýraná.

„To je škoda Hope, pretože toto ani z ďaleka nie je koniec. Ale prezradím ti menšie tajomstvo. Nezabijem ťa. Urobíš to sama. Ak sa zachrániš, prežiješ. Ak zlyháš, tak umrieš. Bude to veľmi jednoduché..”

„Derek prosím,” Prehovorila som roztraseným a uplakaným hlasom. „..Nič som ti neurobila.”

„Oko za oko, zub za zub. Navyše si ma niekoľkokrát odmietla. Urobila si chybu a preto za to musíš zaplatiť.”

Postavil sa a mňa postavil tiež.

„Nejdem nikam.”

„Zlato, ver, že nemáš na výber.”