Daddy′s demon

30~

Bola som pár minút po prebudení, ale ničomu som nechápala.

Ležala som na príšerne nepohodlnej posteli v nemocničnej izbe. Bola som napojená na rôzne prístroje a hadičky, ktoré príšerne pípali. Lenže táto izba sa líšila od tej izby, v ktorej som bola len pred pár dňami.

V izbe to bola jediná posteľ. Pod oknom bola červená sedačka, na ktorej bola pohodená čierna kabelka. O sedačku boli priviazané farebné balóny, na ktorých bolo niečo napísané, ale ten text som akosi nedokázala prečítať. Pri posteli bol menší stolík, na ktorom boli papierové pozdravy, čerstvé kvety a rozhorené sviečky.

Stále som ničomu nechápala.

Snažila som sa posadiť, ale aj ten najmenší pohyb ma bolel. Bolelo ma asi celé telo. Kosti, pokožka, svaly, dokonca aj srdce.

Dvere sa pomaly otvárali a ja som počula známy hlas. Bola to Nataly, ktorá sa s niekym zhovárala. Lenže na moje prekvapenie sa zhovárala s Markom.

Oklamal ťa.

Zradil.

Kruto podviedol.

„..ja neviem. Asi to nie je dobrý nápad.” Hovorila Nataly a vošla do izby.

„Dobrý nápad? Čo je podľa teba dobrý nápad?? Veď ona um..”

„Hope?!” Zakričala Nataly pri pohľade na mňa.

Obaja sa ku mne rozbehli. Nataly sa mi hodila okolo krku. Akonáhle sa ma dotkla, sykla som od bolesti a zaaukala som.

„Prepáč. Bože.. Choď po doktora!” Zakričala na Marka a ten kráčal preč.

„Nataly,” Konečne som prehovorila. Môj hlas bol však tichý ba až chrapľavý. „..mala by si ísť do školy lebo ťa vyhodia.”

Po mojich ťažko povedaných slov sa jej do očí nahrnuli slzy. Posadila sa na stoličku a chytila ma za ruku.

„Hope,” Jej hlas sa zlomil, ale nerozplakala sa. „..sú prázdniny. Bola si mimo dvadsaťtri dní.”

Na chvíľu som zavrela oči. Snažila som sa zabrániť slzám, aby sa dostali von, ale im sa to i tak podarilo.

Z chodby som začula kroky, ktoré smerovali do izby. Namiesto jedného človeka do izby vošli šiesti ľudia, ktorí sa zhromaždili okolo posteli.

Doktor v bielom plášti..

Zdravotná sestra s papiermi v rukách..

Žena v čiernych šatách. Z kabelky jej však trčala kartička s menom, fotografiou. Na spodku boli veľké písmená FBI.

Mark...

Žena v bielom svetri, ale lekárka to určite nebola.

A nakoniec to bol nejaký doktor. Ruky mal uložené vo vreckách plášťa a nervózne žul žuvačku.

„Je nás tu až priveľa. Poprosím vás, aby ste všetci odišli. Budete tu chodiť postupne a po jednom.” Prehovoril nahlas doktor a obrátil sa na nich.

Muž, ktorý mal ruky vo vreckách, si ich vytiahol. Všimla som si dosť známe tetovanie, ktoré som niekde videla. Had v trojuholníku.

On odišiel ako prvý a za ním však nikto nekráčal.

Derek neklamal. Jeho " hra " neskončila. Plánoval ma zabiť tak či tak.

„Mám zavolať ochranku aj na vás?” Povedal teraz už nahnevaným hlasom doktor.

„To je on.” Povedala som po tichu.

„Kto on?” Pýtali sa jeden cez druhého.

„Jeden z nich.”