Daddy′s demon

20~

Všetky sme stále vedľa seba a čakali sme na dlhý a hlavne nespokojný predslov.

„..a v poslednom rade ďakujem všetkým, ktoré ste sa zúčastnili piatkovej dôležitej súťaže. Tanečná súťaž bola dôležitá pre vás všetky až na jednu výnimku, pre slečinku Castro.” Pozrela sa na mňa a spolu s ňou aj ostatné dievčatá.

Zrejme čakali rozumné vysvetlenie, ale ja som len zbabelo mlčala.

„Všetky získavate dvadsať kreditov a automaticky prechádzate do tretieho ročníka. A vy Castro, zrejme by ste mali popremýšľať, že prejdete ku pokročilým študentkám a opustíte profesionálnu triedu.”

Pracovala som na sebe každý deň niekoľko hodín. Makala som tvrdo, aby som sa dostala do profesionálnej baletnej triedy. Ona ma však chcela vyhodiť.

V panike, strese a strachu som odkráčala ku svojej taške. Vzala som si veci a kráčala som ku dverám.

„Kam idete? Práve sme len začali!” Zakričala na mňa nahnevane, ale mne to bolo jedno.

Odišla som. Keď ma mala chuť vyraziť, nech to malo aspoň grády.

Na schodoch som sa prezula do tenisiek a na čierny baletný úbor som si natiahla kraťasy. Tašku som si prehodila na rameno a postavila som sa.

„Ježiš.”

Zľakla som sa. Akonáhle som sa postavila, celou silou som vrazila do niekoho.

„Aká príjemná náhoda.”

„Derek?” Trocha som sa pousmiala, pretože to bol ten sklerotik.

„Nie Hana, ale Hope.”

Trocha som sa zasmiala i keď mi bolo na nič.

Pohla som sa a smerovala som dolu po schodoch. Rýchlo ako blesk.

„Počkaj Hope! Už si skončila?”

Zastavila som a na chvíľu som zaváhala.

„Záleží na tom?”

„Nechceš skočiť na drink?”

Bolo desať hodín ráno a on ma pozýval na drink.

„Jeden drink nikoho nezabije.” Prehovorila som a čakala, kým príde ku mne dolu.

Spoločne sme vychádzali z univerzity do horúceho počasia.

„Chcel som ťa pozvať niekam von, ale počul som, že večer nikam nechodíš.”

Tak chalan, ktorý pred pár týždňami nevedel moje meno, ma chcel pozvať von?

„Mám prísneho otca. Pripomína Satana, ale niekedy je aj normálny.”

Len sa pousmial.

Otváral mi dvere na mieste spolujazdca na svojom krásnom aute. Na autá som nikdy nebola, ale toto auto ma rozhodne oslovilo.

„Hope!”

Bola som len krôčik od toho, aby som si nastúpila do auta.

Lenže začula som známy hlas a tak som sa obzrela a všimla som si Marka.

Automaticky som sa usmiala. Možno preto, že od toho sobotňajšieho nepríjemného incidentu som ho nevidela. Mala som zakázané ísť za ním a aspoň sa na neho pozrieť. Lenže teraz som ho mala len pár metrov od seba.

Na sebe mal obľúbené sivé, roztrhané džínsy a šedé tričko s krátkym rukávom. Na tvári mal menšie škrabance. Peru mal roztrhnutú a mierne napuchnutú. Na očiach mal tmavé pilotky. Stopercentne skrýval monokel.