Daddy′s demon

31~

„Ako sa dnes cítite?” Pýtala sa ma sestrička, ktorá ma prebudila.

Tentoraz som "ležala" na červenej sedačke, ktorá bola pod oknom. Zrejme som na nej zaspala poobede keď som čítala časopis. Lenže vonku bola tma čo znamenalo, že už bol večer.

„Lepšie.” Zaklamala som ako každé ráno.

Nič nebolo lepšie. Možno som pociťovala slabšie bolesti tela, ale to len vďaka liekom, ktorými ma pravidelne každý deň dopovali.

Dvadsaťtri dní som bola mimo a ďalšie dva týždne som bola  odkázaná na nemocničnú posteľ a podrobnú starostlivosť.

„Priniesla som vám lieky proti bolesti.” Usmiala sa na mňa a hneď mi podávala malý tanierik s piatimi tabletkami.

Bez nich by som asi neprežila. Tie tabletky ma držali pri živote.

„Ďakujem.”

Pomaly som sa posadila a jednu tabletku za druhou som zapíjala čistou vodou.

Keď videla, že som prehltla všetky tabletky, spokojne odišla z izby.

Snažila som sa postaviť zo sedačky, ale bolo to márne. Nevládala som. Natiahla som ruku a schmatla som sivú deku. Prikryla som sa ňou a vydýchla som si. Aspoň som sa viac nemusela dívať na svoje dobité telo.

Dvere sa po dosť dlhej chvíli otvorili a dnu vošla vysmiata doktorka.

„Dnes tu strávite poslednú noc.” Oznámila s menším dosť falošným úsmevom.

„Čože? Ako to myslíte?”

„Zajtra ráno vás prepúšťame domov.”

Možno som vyzerala lepšie ako na začiatku, ale stále som sa necítila dobre. Nedokázala som sama urobiť ani krok a to nehovorím o tom, že som sa nevedela sama ani len obliecť.

„Viete, poisťovňa vám viac nepreplatí ďalšie dni v našej nemocnici. Niekoľkokrát sme kontaktovali vášho otca, ale bolo to márne. Mrzí ma to, ale nemáte dostatok financíi na to, aby ste si zaplatili čo i len ďalší deň.”

Len som pochopiteľne prikývla i keď som bola v šoku.

Mala som dve možnosti. Buď začnem od znova, od úplného začiatku a odídem od otca. Alebo sa vrátim ku otcovi.

Ak odídeš, budeš nulou!

Nemáš prachy! Budeš bezdomovcom!

Veď už teraz si troska!!

„Prinesiem vám papiere na podpísanie.” Pozrela sa na mňa s pochybnosťami a odišla.

Akonáhle ona odišla, dnu niekto vošiel.

Bol to chalan v sivej mikine, pohľadom na mne.

Ak by som nesedela, určite by som odpadla. Už opäť ma premohol strach a panika.

„Neopováž sa kričať. Je ti to jasné?,” Priblížil sa ku mne až sa posadil vedľa mňa. „..vidím, že si poslušná, keď si polišom nepovedala ani slovo.” Uškrnul sa a pohladil ma po líci.

„Ako sa opovažuješ?”

„Prišiel som sa priateľskú návštevu. Chcem ti pripomenúť, aby si aj naďalej mlčala.”

Otvorila som ústa a poriadne som sa nadýchla. Mala som v pláne kričať, ale jeho dlaň na mojich ústach ma v tom zastavila.

„Hope, mala by si premýšľať. Ráno ťa prepustia a hneď ťa vezmú fízli na okrsok. Budú ťa vypočúvať aj niekoľko dní. Ak im povieš moje meno, tak ver, že si ťa nájdem a všetko sa zopakuje s tým rozdielom, že to aj dokončím. Je ti to jasné?” Celý čas šepkal, aby ho nepočuli policajti za dverami.

Konečne dal z mojich úst svoju dlaň preč a ja som sa na neho pozrela.

„Ak ma však pustia z polície, urobíš to zas. Však?”

Mlčal. Chcel ma týmto spôsobom už opäť trýzniť.

„Hope, mám veľmi škaredé video. Ak sa to dostane medzi ľudí, všetci si budú myslieť, že si štetka.”

Z mikiny vytiahol telefón a vyhľadal to video. Mobil mi strčil rovno pred oči a pustil video, ktoré ma malo zničiť.

Stála som na čiernom stole v bielych lodičkách, čiernej sukni a v modrom tope.
Na tú akciu som si pamätala, ale nevedela som, že ma niekto kameroval.
Hneď vedľa mňa bola tyč, aká býva v bordeli či v striptízových podnikoch. Pomaly som sa hýbala do rytmu pomalej hudby. V pozadí bolo počuť výkriky, pyskot a potlesk. Pomaly som si vyzliekla top a hneď dolu putovala aj sukňa. Okamžite sa ozval hromadný pokrik. Stála som tam len v čiernej spodnej bielizni a v bielych lodičkách. Dotkla som sa tyče a začala som sa okolo nej točiť. Po chvíli som si dala dolu podprsenku.

Nedokázala som sa na to viac dívať. Odvrátila som tvár a na chvíľu som zavrela oči.

Aj slepý by si všimol, že som bola opitá.

„Nútili ma.”

„Lenže na tom videu to tak nevyzerá.” Usmial sa.

„Si hajzel.”

„Ja viem. Vždy dosiahnem to, čo chcem.”

Hneď po jeho slovách sa dvere otvorili a dnu vošla doktorka s papiermi.

„Tu nemáte čo robiť. Slečna Castro musí oddychovať.”

„Ja viem,” Postavil sa. „..len som chcel vedieť, ako sa cíti. Sme veľmi dobrý a blízky priatelia.” Nahodil úsmev a v pokoji odchádzal preč.

Nenávidela som ho.

„Podpíšte mi to tu a ešte na samom spodku.. Zajtra do deviatej musíte opustiť nemocnicu.”

Papiere mi strčila rovno pod nos a podávala mi pero.

Poriadne som sa nadýchla a podpísala som to.

„Môžem sa ísť prejsť?”

„Až neskôr. Podáva sa večera.”

Mala som šialený plán, ale v takom krátkom čase ma nič iné nenapadlo.

Odišla z izby a ja som sa postavila. Snažila som sa pretrpieť bolesť. Vzala som si barlu a presunula som sa ku skrini, v ktorej boli dve špinavé handry. Boli to čierne, špianvé a trocha dotrhané kraťasy. Kedysi biele, dnes špinavé, zaprášené tielko s roztrhnutým ramienkom.
Čo najrýchlejšie som sa snažila obliecť sa a obula som si tenisky, ktoré som si ani nezašnurovala.

Viac vecí som nemala.

Opierala som sa o barlu a pomaly som otvárala dvere. Šťastie mi zrejme prialo, pretože policajt, ktorý mal stáť pred dverami, stál na druhom konci chodby a s niekym telefonoval.

Pomaly a čo najnenápadnejšie som kráčala ku výťahom. Nemala som šajnu, v akej nemocnici sa nachádzam či na akom poschodí som. Vedela som, že moja pravá noha by schody nezvládla.

Asi minútu som čakala na výťah. Snažila som sa na seba nepútať pozornosť i keď..kto by si nevšimol fialovú trosku. Dvere sa konečne otvorili a ja som si nastúpila a stlačila som prvé tlačidlo- P.

Moje srdce splašene bilo od strachu. Bála som sa, že ma niekto zastaví. Dokonca som ani len nevedela, kam pôjdem. Nemala som peniaze, telefón. Nič.

Výťah sa otvoril na prízemí a ja som sa ocitla vo vestibule. Buď sa mi to celé len snívalo alebo si ma naozaj nikto nevšímal.

Otvorila som dvere a vyšla som von. Ovalil ma čerstvý kyslík. Na moje telo dopadli dažďové kvapky, ktoré ma schladili.

Poriadne som sa nadýchla a bola som pripravená odísť. Niekam ďaleko preč a nikdy sa nevrátiť.

Lenže akonáhle som urobila krok, do niekoho som narazila. Skôr som mu padla do náruče.

„Hope?”

Bože. Bol to on..

Klamár..

Podrazák..

Kretééén..