Daddy′s demon

38

Posledná časť so♡venovaná vám..

,,Dnes je váš šťastný deň." Dívala sa na mňa s úsmevom sestrička hneď po tom, čo vošla do nemocničnej izby.

,,Naozaj? Toto je len sen? A ja nemám v nohe šròby?"

,,To nie, ale dnes vás prepúšťame. Presne o hodinu si po vás prídu z FBI."

Ona mala väčšiu radosť ako ja. Asi celá nemocnica sa tešila, že sa ma po dvoch týždňoch zbaví.

,,S nimi nechcem mať už viac nič spoločné."

,,Viem. Povedali ste to viackrát a preto sme ich ku vám nepúšťali."

Konečne som sa bez ťažkostí posadila a snažila som sa nedívať na nohu, ktorá vyzerala strašidelne.

,,Môžem sa prezliecť?"

,,Nemám vám pomôcť?"

,,Nie som úplný onvalid." Odvetila som odporne, pretože som sa tak aj cítila.

Cítila som sa ako troska, ktorá prežila len omylom.

Po chvíli však odišla.

Po dlhšom presviedčaní samej seba som sa postavila z postele a stúpila som na pravú nohu, ktorá ma zabolela ešte viac.

Dvere sa otvorili a dnu vošla Nataly s veľkým ruksakom na pleci.

,,Už som si myslela, že neprídeš."

,,Zdržala ma sestrička. Opäť sa sťažovala na tvoje nevychované, nevďačné a neprimerané chovanie. Zmenila si sa."

,,V nohe mám guľku."

Ruksak zložila na posteľ a hneď z neho vytiahla čierne tričko a riflovú sukňu.

,,Mám si dať sukňu?"

,,Nevedela som čo ti mám priniesť. Na kolene máš dve kilá obväzu a trocha ma to zmiatlo."

Prepychla som ju pohľadom a čo najskôr som sa snažila obliecť do normálneho civilného oblečenia.

,,Si kočka Hope." Usmiala sa na mňa.

Tak veľmi som sa chcela usmiať a povedať jej niečo milé, ale nedokázala som to.

,,Fajn. Poďme už." Prehovorila som a čo najsilnejšie som sa zaprela o barle.

,,Mám ti pomôcť?"

,,Nataly, všetci sa ku mne správajú ako ku invalidovi, tak aspoň ty sa tvár, že som normálna."

,,Keď mám o teba strach."

Ako prvá som vykročila z izby a čo najnenápadnejšie som sa snažila dôjsť ku výťahom.

,,Tak kam zájdeme? Dáš si kávu? Alebo sa ideme najesť?"

,,Chcem, aby si ma odviezla na vlakovú stanicu."

,,Čože? Prečo by som..." Stíchla, pretože si asi uvedomila moje slová.

,,Prosím. Tu ostať nemôžem."

Nastúpila som si do prázdneho výťahu a ona má nasledovala.

,,Môžeš ostať u mňa a v septembri nastúpime do školy a.."

,,Naozaj? Ledva na tej nohe stojím. Už nikdy nebudem tancovať balet."

,,Je to až tak zlé?"

Zlé bolo slabé slovo. V nemocnici som dostávala dosť silné lieky, ale aj tie boli po čase slabé.

Vystúpila som si z výťahu a kráčala som ku východu.