Ochranca✔️

4. časť

„Teda poviem ti," prehovorilo zrazu neznáme dievča počas toho ako si sadala vedľa mňa. Nechápavo som k nej strhla pohľad. Napriek tomu, že svoju pozornosť venovala vybaľovaniu vecí z tašky, zdalo sa, že sa naozaj rozpráva so mnou. „spravila si tu veľa rozruchu."

Obrátila sa na mňa pri čom prehodila svoje vlasy do zadu. Mala ich rovné a objemné, padali jej do polovice lopatiek podobne ako mne. Koruna jej krásy sa pýšila výraznou tmavo hnedou farbou podobne ako jej oči. Jej pleť bola v kontraste s nimi úplne bledá, skoro priesvitná. Akoby nikdy nevidela denné svetlo. Napriek tomu nepôsobila ako introvert, práve naopak sršala z nej energia.

Nič som nepovedala len som sa usmiala a sklonila hlavu naspäť do zošita. Rozhodla som sa prečítať si poznámky predtým ako sa začne hodina. Beztak nemám čo iné na robote. Cítila som však ako ma skúma očami. Mala som chuť sa ukryť pred jej skúmavým pohľadom do najbližšej škáry. Možno sa mi to iba zdá snažila som sa uchlácholiť samú seba. Možno len malé nakuknutie.

Zapravila som si prezieravo neposedný pramienok vlasov za ucho a rýchlo blysla očami. Nemýlila som sa. Dievča ma neustále pozorovalo akoby som bola vo výklade. Snáď si len nevšimla ako vo mne postupne začalo rásť napätie. Nervózne som si spotené dlane utrela do nohavíc.

„Neodpovieš?" prehovorila zrazu. Na svoje slová dala toľko dôrazu až som mala pocit, že som ju urazila. Iba trochu som pootočila hlavu jej smerom aby som ju zachytila v zornom poli ale nie zas úplne priamo.

„Nepoložila si mi otázku." vyšiel zo mňa len akýsi priškrtený šepot. Začala sa smiať. Až moc falošne na to aby som uverila, že ju moja odpoveď pobavila. Aj tak to nebolo jej cieľom. Na chvíľu sa odmlčala a v tej chvíli som v nej spoznala drzú spolužiačku z predposlednej hodiny dňa predtým.

„Som Maya." podala mi ruku a ja som ju prijala. Jemný, krátky stisk mi prezradil, že sa o svoje ruky stará pravdepodobne viac, ako ja o svoje vlasy. Pekná a precízna francúzka manikúra. Nič výrazne, práve naopak veľmi decentné. Narozdiel od obrovského ciferníka na zápästí, ktorý nemal pravdepodobne spĺňať estetickú funkciu. K tak nežnej ruke sa vôbec nehodil, mal asi len ukázať kto si čo môže dovoliť.

„Rosie." tlmený hlas sa začínal prebúdzať a znel o čosi zdravšie ako predtým. Prihodila som k nemu aj malý úsmev. Ruku som okamžite stiahla naspäť do svojej tesnej blízkosti a začala loviť zvýrazňovač. Hádam ma podčiarkovanie textu aspoň trochu rozptýli.

„Ty a Trevor ste.." odmlčala sa a pery spojila do tenkej linky. Akoby uvažovala nad správnou formuláciou otázky. „ste spolu?"

„Prečo sa pýtaš?" odpovedala som doslova v sekunde ako jej otázka doznela. Zvýrazňovač som položila na stôl a vystrela sa na svojom mieste.

„Keď nepoložím otázku neodpovieš a keď áno tak odpovieš otázkou?" pokrčila obočie a premerala si ma odhora na dol. Nebolo pochýb, že som jej nesympatická. Prečo sa potom snaží so mnou rozprávať?

Obrátila som sa k nej celým telom a taktiež si ju premerala. Azda len o trochu nenápadnejšie ako to urobila ona predtým a do svojho pohľadu som nedala až toľko opovrhovania. Napriek tomu som nechcela pôsobiť ako niekto, s kým môže zametať.

„Pozri," povzdychla som si a prehrabala rukou vlasy. „nevidím veľa dôvodov prečo by ma cudzia osoba len tak oslovila potom, čo sa mi deň predtým ani nepozdraví a obratom sa začne vypytovať na moje súkromie." vyslovila som na jeden dych. „Nemám záujem aby som sa stala témou k obedu. Rozumieme si?"