Ochranca✔️

48. časť

Trevor

„Rose?" zvolal som z kuchyne keď som počul buchnúť dvere.

„Áno," odpovedala a blížiace sa kroky napovedali, že sa blíži ku mne. Opretý o linku som si odpil z poháru čistej vody. Síce mi v ňom tak či onak opäť vyschlo, za pokus to stálo.

Jej útla postava sa objavila pod oblúkom, ktorý viedol do kuchyne. Upierala na mňa zvláštny pohľad akoby sa ma bála alebo skôr hanbila? Zmraštil som obočie a podišiel k nej. Sklopila pohľad okamžite do zeme. Spravil som posledný krok dopredu k nej a chytil jej bradu medzi prsty.

„Deje sa niečo?" spýtal som sa a sústredene si premeral jej tvár.

„Ale nič," povedala s povzdychom a vymanila sa z môjho zovretia. Udržiavala medzi nami bezpečnú vzdialenosť akoby som ju pálil alebo čo.

„Odkedy máme pred sebou tajomstvá?" pripomenul som jej opakujúc tie isté slová, ktoré ona tak často adresuje mne.

„Dnes som rozprávala s Jasonom," prehovorila opatrne a posadila sa na barovú stoličku pri ostrovčeku. „Trochu ma to vyviedlo z miery. To nič."

„Urobil zase niečo?" akosi nevoľky zo mňa vyšiel otrávený povzdych.

Mal som ho tak akurát dosť. Všetko čo robil ma pri najmenšom otravovalo. Bolo úplne jedno na ktorú konkrétnu situáciu by som si spomenul, vždy sa zachoval opačne ako sa mal. Najviac ma však štvalo, že čas, ktorý ja trávim žehlením jeho problémov on venuje tomu aby ma nahradil v Roseinom živote.

„Nie nič," povedala tak ticho, že mi bolo okamžite jasné, že niečo predsa len áno. Zdvihla ku mne nesmelý pohľad a keď sa zahľadela do mojich očí, s povzdychom dodala: „Povedal niečo, čo ma trochu rozladilo."

„Možno ti s tým pomôžem," pohladil som ju po tvári a zvlnil pery do jemného úsmevu. Rosie vyvalila oči akoby som povedal najhoršiu vec na celom svete a okamžite strhla. Vyletela na nohy a zrazu sme stáli oproti sebe. Atmosféra zhustla akoby mávnutím prútika.

„Tak o čo tu ide?!" rozhodil som rukami.

„Trevor, my dvaja nikdy nebudeme tvoriť pár," povedala šeptom. Ani sa mi nepozrela do očí. „Prepáč."

Moje srdce vynechalo úder. Pľúca sa mi stiahli a pred očami sa mi na chvíľu zahmlilo. Zapotácal som sa trochu dozadu až som sa musel voľnou rukou prichytiť o linku. Zrak sa mi rozvidnel práve vo chvíli keď zdvihla ku mne svoje nežné svetlé kúsky neba.

„Č-čo?" vyjachtal som zo seba akýmsi zázrakom cez stiahnuté hrdlo.

Slzy sa jaj leskli v očiach zatiaľ čo jej ruky sa triasli.

Nemohol som sa poriadne nadýchnuť. Nemohol som sa sústrediť. Moja myseľ odmietala pospájať slová, ktoré práve vyslovila.

„Trevor, mrzí ma to ja..."

„Mlč!" ohriakol som ju okamžite.

Kurva!

Čas okolo mňa sa zastavil. V hlave sa mi ako zaseknutá platňa znovu a znovu opakovalo jej prepáč. Srdce sa mi roztrieštilo na milión maličkých kúskov a jeho zvyšky ma bodali v tele. Doslova som počul ako puká znovu a znovu...a znovu. Ľútosť v jej očiach ma ešte väčšmi privádzala do šialenstva.

Hľadel som do očí, ktoré milujem celým svojim srdcom, celou svojou dušou, celým svojím telom celý svoj život. Dal by som jej všetko a vedel som, že som už aj dal. Dal som jej každý kúsok seba a každý kúsok sveta na ktorý ukázala alebo naň čo i len pomyslela.