Ochranca✔️

14. časť

„Zmizni z cesty!" ostré trúbenie sa predralo do môjho vedomia. Sediac v aute som sa poobzerala okolo seba. Celá rozrušená som vystrašený pohľad uprela na Trevora. Celý červený vykrikoval nadávky z otvoreného okna. Nakoniec  trúbenie ustalo a jeho hlasné prudké dýchanie bolo to jediné čo vypĺňalo náhle ticho v aute. Strhol k mne zrak ale hneď ho uprel naspäť na cestu.

„Prepáč, ak som ťa vyrušil. To len ten..." zastavil sa a pokrútil hlavou. Pár krát sa vydýchal a doplnil: „To je jedno veď vieš aký som keď stretnem na ceste nešoféra."

Trevor a nešoféri. Slovo, ktoré si sám vymyslel pre ľudí, ktorý by podľa jeho slov mali chodiť radšej na autobuse keď musia na deväťdesiatke chodiť sedemdesiat a v meste štyridsať. Kto vraj nevie ovládať auto predpisovo alebo vo vyššej rýchlosti by nemal za volant ani sadať. Dokonca má teóriu, že najviac nehôd vzniká práve kvôli pomalým jazdcom, ktorý vynervujú tých normálnych. Šoféri ako Trevor sú potom nútení riskantne predbiehať a nie sú sústredení.

„Zelenšia už nebude pre Kristove rany!" znovu zabľačal z okna a nervózne sa začal lepiť na auto pred nami. Akoby snažil stláčaním klaksónu stláčať plynový pedál drobného červeného chrobáka pred nami. „Piatky sú tu hrozné, fakt na mŕtvicu."

Hneď za križovatkou sme chrobáka predbehli a Trevor sa nezabudol pozrieť kto mu tak opovážlivo pokazil náladu za volantom. Následne sa len oprel naspäť do koženej sedačky a jedovato vypľul: „Blondína, to mi mohlo napadnúť."

Moja ruka v sekunde vyletela a trafila ho do hrude. Obrátil na mňa s nechápavým pohľadom. Hneď ako zočil môj odutý výraz vybuchol do hurónskeho smiechu a venoval sa ďalej vozovke.

„Rose veď to som nemyslel teba." dodal so smiechom.

„Nie som snáď blondína?" zdvihla som jedno obočie a založila si ruky na hrudi.

„Si, ale v bezpečí na sedadle spolujazdca kde patríš." zaškeril sa čím si vyslúžil ďalšiu ranu do ramena.

Bola som asi príliš naivná keď som si myslela, že celý piatok s Trevorom strávime doma pozerajúc filmy. Sedeli sme v obývačke, teda ja som sedela s nohami vyloženými nohami na konferenčnom stolíku zatiaľ čo Trevor ležiac mal hlavu zloženú v mojom lone. Nevadilo mi to. Rukou som mu prechádzala pomedzi vlasy a nechala ho oddychovať po ťažkom týždni.

Natiahla som ruku nad hlavu a  znovu ju položila do Trevorových vlasov. Vyhrnutý rukáv poodhalil modrinu na mojom predlaktí, ktorá predstavovala nepríjemnú spomienku na popoludnie z pred dvoch dní. Obzerala som si ju aj keď som sa pohľadu na ňu väčšinou vyhýbala. Pripomienka zlyhania Trevorovho ovládania ma ťažila na srdci.

Nebola som už ďalej malým dieťaťom a pridobre som si uvedomovala čo všetko Trevorovi dlžím. Okrem toho, že mi v ťažkých chvíľach bol vždy oporou, poskytol mi strechu nad hlavou a hlavne, dal mi rodinu. Podelil sa so mnou o svoj domov, o svojich rodičov keď tu pre mňa už žiadny nezostali.

Dlžila som mu toho neskutočne veľa a nebola by som hádam nikdy schopná splatiť všetko čo pre mňa urobil. Jedna situácia keď sa zachoval nesprávne bola ľahko prevážená tisíckami situáciami kedy sa zachoval najlepšie ako vedel. Najlepšie ako som si sama vedela predstaviť. Nebol zlý človek, ani zlý priateľ zato, že sa po ťažkom dni vyvŕšil práve na mne.

Nezaslúžila som si to však. Telo žiadnej ženy by nemalo byť zdobené modrinami od muža. Napriek tomu, že som sa na Trevora nehnevala a nikdy v živote by som si nedovolila mu to predhodiť pred oči, nebola som si istá či odpustenie príde tak rýchlo ako by som možno chcela. Moje telo akosi podvedome reagovalo úskokom keď konal nepredvídateľne.