Ochranca✔️

16. časť

„My sa nerozprávame?" preťal Jason hrobové ticho v aute a ja som len pokrčila plecami. Povzdychol ale ďalej sledoval vozovku z ktorej ani na sekundu neodtrhol pohľad. Hádam nič by ho na ceste neprekvapilo. Bol plne sústredený a nenechal sa ničím rozptyľovať. Na druhej strane by som nás predbehla asi aj na bicykli.

Jeho telo bolo napasované v obtiahnutej bielej košeli, ktorú mal vylepšenú o výraznú, červenú kravatu. Obyčajné čierne nohavice jeho výzoru dodávali trochu uvoľnenejší nádych ale bez tak pôsobil celkom formálne. Tak isto ako ja. Dokonca by som dala krk za to, že jeho kravata a moje lodičky zdieľali na chlp rovnaký odtieň. Zapadali sme do seba a nejeden by si pomyslel, že sme sa na našom dnešnom odeve dohodli.

Auto náhle vybočilo do odbočovacieho pruhu. Nevyzvedala som kde ideme aj keď som bola v napätí. Vytušila som, že pôjde o niečo oficiálne a hlavnou témou nemohlo byť nič iné ako peniaze. Nemala som poňatia čo títo dvaja zase vymysleli ale rozhodla som sa mlčať, nepýtať sa. Bez tak maz tejto akcie vyradili a pripli si ma len na ozdobu.

Šaty a lodičky. Ešte aj mladá slečna, ktorú za mnou Trevor poslal a tým mi nedal na výber. To ma pri ňom neprekvapilo, rád ma staval pred hotovú vec. Vedel ako neznášam plesy, bankety alebo iné oficiálne stretnutia vhodné skôr pre ľudí po štyridsiatke. Nevyzeralo to však, že by sme mierili na ples. Každopádne, formalít bolo na môj vkus požehnane.

Bola som zvedavá na spoločnosť do ktorej sa vrháme aj keď nadmieru nervózna. Situácia v akej sme sa nachádzali, napäté ticho a všetky nevyriešené záležitosti, tomu vôbec nepridávali. Dlane sa mi potili a ja som ich nervózne žmolila v lone a snažila sa chlácholiť. Dúfala som len, že sa nestretnem s nikým známym. S niekým kto poznal našich alebo by si neboj pamätal na mňa z niektorých akcií ktoré som po ich smrti navštevovala so starou mamou.

Míňali sme hotel a pomaly prechádzali na parkovisko. Prisahám bohu, že rýchlosť akou sme sa vliekli by som prekonala hádam aj pešo. Jason bol skoro nalepený na prednom skle a keď cúval skoro nedýchal. Motor stíchol a ja som náhle znervóznela ešte väčšmi.

Jason otvoril dvere na strane spolujazdca a umožnil tak studenému vzduchu aspoň z časti zraziť horúčavu z mojich líc. Jediné v čo som dúfala bolo, že nie som červená ako paprika. Ostýchavo som mu podala ruku a neustále sledovala jeho pokojnú tvár ako prísľub jediného oporného bodu dnešného večer. Hneď ako zavrel za mnou dvere pritiahol ma blízko k sebe. Ruky som obmotala okolo jeho ramena a nechala sa ním viesť. Pred vchodom zastal a celý stuhol.

„Všetko v poriadku?" spýtala som sa šeptom aj keď v okolí nebolo široko ďaleko nikoho kto by nás mohol počuť. To len pocit skľúčenosti ma nútil pritískať sa na neho pod nevysloveným sľubom ochrany. Ochrany pred masami ľudí, ktoré som tak nenávidela. Najradšej by som sa skryla niekde do rohu alebo ušla domov kým bol ešte čas. Očami švihal po priestore ktorý sa rozliehal za hlavnými dverami. Neodvážila som sa pozrieť dovnútra a zazrieť to čo on. Hľadela som len na jeho profil a meniace sa emócie v jeho tvári.

„Nie, ja len," stíchol a pozrel sa na mňa. Vyzeral rozrušene, prvý krát som v jeho tvári zazrela nepokoj. Vždy sa pýšil emočnou vyrovnanosťou ale teraz, bol nervózny a chvíľami som nadobúdala pocit, že má rovnaké obavy ako ja. Strach. Vošiel si rukou do vlasov a v rýchlosti ich prešiel nemotorným gestom. S hlasným výdychom dodal: „asi si dám ešte cigaretu."

Prikývla som a nasledovala ho na miesto, pár krokov vzdialené od vchodu, vyhradeného pre fajčiarov. Zastavil pri popolníku a opierajúc sa o stenu vytiahol jednu cigaretu. Elegantne si ju vložil medzi pery a klikol zapaľovačom. Pár krát si potiahol agresívne, po chvíli mu však cigareta dala to čo sľubovala a jeho telo sa trochu uvoľnilo. Plynulými, previdelnými pohybmi prikladal cigaretu k perám a ťahal nikotín do pľúc sledujúc rušnú ulicu.