Ochranca✔️

45. časť

Trevor

„Dobrý deň," postavil som sa na rovné nohy, zapínajúc si sako. Pevnú ruku som natiahol k Romanovovi a následne aj k jeho synovi, Davidovi. Obaja ma zdvorilo pozdravili aj keď vo vzduchu panovalo isté napätie. Časť tohto napätia som pripisoval aj faktu krásnej tmavovláske po mojom boku, ktorá im okrem nenávistného pohľadu nevenovala jediné slovo.

Maya bol vždy stratég. Vedela vymyslieť veci spôsobom, ktorý by bežne uvažujúcemu človeku len sotva prišiel na um. Jej rady mali pre mňa hodnotu zlata, hlavne v poslednej dobe keď som na uvažovanie o práci a obchodom nemal jednoducho čas. Maya mi pomohla zoradiť si svoje priority a vymyslieť skoro dokonalý plán, ktorý však ako všetky, niesol aj obeť.

Uvedomil som si, že sa naháňam za niečím čo vlastne ani nechcem. Behám v nekonečnom kruhu a čím skôr prestanem túžiť po niečom, čo nikdy v živote nezískam, tým lepšie pre mňa. Sám som vedel, že sa mi nikdy nepodarí mať svätý pokoj od týchto ľudí tým, že budem skákať ako pískajú. Strach –a možno aj ten alkohol- mi zatemňovali myseľ.

Dnes ráno sediac na studenom obrubníku, hľadiac do prázdna, som si však uvedomil jednu vec: toto nie je môj boj. Môžem sa hoc aj roztrhať ale nikdy sa mi nepodarí vyhrávať cudzie bitky. Rozmýšľal som nad poslednými dňami, týždňami, mesiacmi a dospel som k záveru, že som robil jedno rozhodnutie horšie ako druhé, Okrem toho, že som kašlal na firmu, hokej, školu som predovšetkým kašlal na Rose.

Už bolo na čase vystúpiť von so vztýčenou bielou vlajkou a zmieriť sa s porážkou.

„Som rád, že ste prišli," prehovoril som na úvod zdvorilo aj keď už na prvé počutie veľmi silene. Nemal som za potrebu to tu naťahovať dlhšie, než bolo v skutočnosti potrebné. S povzdychom som sa oprel do koženej sedačky a ruku spustil tak, aby som mohol stlačiť Mayinu dlaň.

Jej pohľad sa z Romanovovej tváre nepohol ani o milimeter. Plamene nenávisti šľahali z jej očí a prepaľovali mu tvár. Bol som prekvapený, že vôbec súhlasila, že so mnou pôjde. Vyslovil som tú prosbu s tým, že som ani len nepočítal s možnosťou, že by súhlasila. Spomínajúc na jazvy na jej tele, bol som prekvapený, že je kvôli mne schopná čeliť mužovi, ktorý ich spôsobil.

„O čo ide?" spýtal sa jeho syn náhlivo.

„O McCanna ako inak," odpovedal Romanov otrávene skôr než som stihol niečo povedať. Povzdychol si a prevrátil očami. „čo som si myslel?"

„Pozrite," začal som ostýchavo aj keď som mal na tvári usadený svoj dobre nacvičený sebavedomý pohľad. Snažil som sa pomocou tisícky psychologických trikov, ktoré som mal za tie roky práce s ľuďmi nacvičené, vydolovať čo najviac. Neuhýbať pohľadom a mať zdvihnutú bradu, ale nie zas moc. Byť vystretý a vyduť hruď, hlavne sa nehrbiť. Pôsobiť nenútene ale neoblomne.

„Videli sme," poznamenal David s nechutným úškľabkom. „mali sme tam človeka."

„V našej firme?!" vyskočila Maya na nohy. Celá očervenela a jedna čižma jej skĺzla pod koleno. Dlaňami sa oprela o stôl a oproti pohľadu, ktorý teraz zachvátil jej výraz, ten predtým bol úplne mierumilovný. Niet pochýb, že Davidovi išlo presne o toto. Spochybniť ju a ukázať jej, jej slabosť. Ja ako správny priateľ by som samozrejme podporiť ju, nevedel som však ako reagovať.

„Moja drahá," pokračoval s úškľabkom, ktorý ovládol celú jeho tvár. „Romanov je veľké meno a takéto meno, musí stáť na veľa pilieroch."

„Romanov, je presne to meno, ktoré potrebuje stáť na cudzích chrbtoch," odfrkla znechutene s neskrývanou nenávisťou.

„Lebo ty si z poctivej rodiny."

„Aspoň máme stále svoju hrdosť," prehovorila pevným hlasom vystierajúc sa. Mohutný kožuch na útlych pleciach pridával na jej vážnosti.

„Nie hrdosť, ale moc je to čo má v dnešnej dobe skutočnú váhu," zapojil sa do konverzácie konečne aj starý šedivý pán, ktorý doteraz len s pobavením z rohu sledoval slovnú prestrelku medzi svojím synom a temperamentnou dcérou nepriateľa.

„Len preto, že ty nemáš ani v päte--"

„Maya," postavil som sa a otáčajúc sa k nim chrbtom som ju pritiahol bližšie k sebe. „nechaj to."

Zaborila sa svojimi očami do tých mojich a nachvíľu ma uväznila vo svojom pohľade. Nechala ma okúsiť časť z jej bolesti, nenávisti a potupenia. Sám som veľmi dobre vedel aký oheň zachvátil jej vnútro v momente ako prekročili prah dverí. V momente ako začala dýchať rovnaký vzduch ako oni. Nebolo pochýb, že toto bolo po prvý krát čo Romanovovi čelila od toho incidentu.

Stlačil som jej ruku aby vedela, že som tu s ňou a že ja rovnako ako ona nechcem byť v tejto spoločnosti dlhšie ako je potrebné. S povzdychom obrátila svoj otrávený pohľad na nich a začala sa usádzať naspäť do stoličky. Neodpustila si však poslednú poznámku, lebo taká bola, vždy musela mať posledné slovo: „*Gryaznyye oblyudki."

Romanov ohrnul hornú peru a vztýčil k nej prst vypúšťajúc slová, ktorým som rovnako ako Mayinim nerozumel: „*Priderzhat' yazyk!"

„Môžeme sa vrátiť k tomu, prečo sme tu a hovoriť jazyku, ktorému budú rozumieť všetci?" zapojil som sa skôr než Maya stihla zareagovať. Azda môj výrazný hlas prehlušil ich nenávistné myšlienky a konečne ma začali vnímať. Áno, ešte stále som tu bol.

„Tak hovor," vyzval ma Romanov podráždene.

„Chcem aby som ďalej vo vašich očiach ďalej nebol spájaný s Jasonom McCannom," vyslovil som rýchlo a tvrdo. „ja a on ďalej nebudeme udržiavať žiadny kontakt. Bol ochotný riskovať život a zdravie mojej priateľky. Nebudem s ním už ďalej komunikovať ako ani ona. Nemáme s ním nič spoločné. Moje slovo pre neho nič neznamená ak ste sa nazdávali, že vyhrážaním sa mu cez nás niečo docielite, nestalo sa. Cez nás sa k svojmu cieľu nedostanete a my už viac nebudeme obeťami jeho hlúpeho správania," dal som zo seba monológ doslova na jeden dych. Tie slová ma pálili na jazyku. Znovu som sa rozčúlil iba som si spomenul na to, čo sa odohralo medzi nami za posledné dni.

„Ako mám vedieť, že to nie je iba nijaký hlúpy trik?" prehovoril Romanov vážnym hlasom.

„Jason McCann je najväčší sebec akého som kedy stretol. Nezáleží mu na nej a nezáleží mu ani na mne. Ja vám tú bombu vyrobiť neviem. Naše partnerstvo je zbytočné a nie je ďalej prospešné pre ani jedného z nás."

„A ju si priviedol aby som vedel, že za vami stojí jej rodina?" spýtal sa a opovrhujúco mykol k Mayi rukou.

Pokrútil som hlavou: „Oni s týmto nemajú nič spoločné."

Romanov stíchol a chvíľu uvažoval nad mojimi slovami. Neveril mi to bolo jasné. Privádzalo ma to do zúfalstva. Keby len dokázal cítiť ako vážne som to myslel! Spravil by som čokoľvek len aby vedel, že my nie sme tá cesta. Nikdy sme neboli a nedovolím aby ešte niekedy mal niekto pocit, že sa mu cez nás môže pomstiť. Nikdy viac.

Dal som si jediný sľub. Ochránim Rose aj cez mŕtvoly. Dal som tento sľub Jasonovi a dal som ho aj jej aj keď som to nikdy nevyslovil. Akosi podvedome tušila... vedela, že je to tak. Vedela, že so mnou je v bezpečí. Bol som odhodlaný jej dokázať, že je to tak a že so mnou po boku sa jej nemôže nič stať.

„Robte si s ním čo chcete," povedal som nakoniec dvíhajúc sa zo stoličky. Maya sa narovnala po mojom boku a ja som ju majetnícky pritiahol z pás blízko k sebe. „mne je to srdečne jedno, tak ako sme boli jemu ukradnutí my."

„A ak ho zabijeme?" spýtal sa Romanov.

„Tak mu predtým odkážte, že to je karma."

***
Hlásim sa s novou časťou po chvíľkovej odmlke a za dva dni môžte čakať ďalšiu :)
Ďakujem všetkým❤️

Môj voľný preklad do ruštiny, ktorú neviem, nikdy som sa ju neučila takže len zbožne dúfam, že je to preložené správne. Ak tu je niekto, kto vie po rusky bola by som rada ak by ste ma upovedomili ak je to zle :)
*Špinaví bastardi
*Dávaj si pozor na jazyk!