Ochranca✔️

12. časť

Zakopávajúc som sa tackal k domu ponorený v úvahách. Rozhovor, ktorý ma doma čakal určite nebude príjemný. Mohol som len dúfať, že mi Rose odpustí. Každému raz ujdú nervy, chlácholil som sa napriek tomu, že som sám neveril svojim slovám. Ako som mohol žiadať aby mi prepáčila keď som toho ani ja sám nebol schopný?

S hlbokým nádychom som stlačil kľučku dverí a potlačil ich. Pred mojimi očami sa rozprestrel prázdny priestor. V obývačke nebolo ani nohy a ako som prechádzal cez jedáleň do kuchyne nezavadil som o jedinú osobu či zvuk. Ticho bolo pravidelne narúšané len hodinami visiacimi nad stolom.

Vydal som sa hore po schodoch. Šuchtal som sa ako snáď nikdy. Ako som sa blížil k jej dverám nohy mi oťažievali a spraviť ďalší krok sa zdalo ako nadľudský výkon. Nevedel som ako sa jej pozriem do očí ale hlavne som sa bál čeliť jej presklenému pohľadu plného sklamania.

Kĺby mojej ruky pár krát dopadli na povrch dverí. Nepočul som nič čo by nasvedčovalo, že by bola vo vnútri. Napriek tomu som chytil studený kov medzi prsty a pootvoril ich. Opatrne som strčil hlavu dovnútra miestnosti a vyhľadal jej pohľad. Sedela na posteli, hľadela pred seba. Keď ma zaregistrovala vytiahla si sluchátka a zaborila do mňa svoje začervenané oči. Pichlo ma pri srdci.

„Môžeme sa porozprávať?" pretlačil som cez zomknuté hrdlo a prosil ju aby mi dovolila jej všetko vysvetliť, aj keď som sám ešte nevedel čo povedať. Prikývla a posunula sa na okrej postele. Dlane zovrela medzi kolenami. Bola nervózna.

Pár krokmi som prešiel k posteli a napriek tomu, že moja myseľ ma varovala nech sa držím ďalej, nemohol som. Priťahovala ma ako magnet, nedokázal som byť od nej čo i len pol metra takže kreslo predstavovalo neprípustnú vzdialenosť. Bola tak smutná. Smutná kvôli mne.

Prešiel som priamo k nej a čupol si. Nepozerala sa na mňa, tvár mala sklopenú k zemi a nervózne sa hrala s prstami. Potreboval som vidieť jej tvár, potreboval som ju tak strašne moc. Bola to jediné čo ma dokázalo vytrhnúť z pochmúrnych myšlienok, ktoré nahlodávali moju myseľ.

Schoval som jej ruky do mojich dlaní a konečne ku mne vzhliadla. Lesklé oči na mňa upierala tak nevinne až mi privodili ešte väčšie výčitky svedomia.

„Nehnevaj sa na mňa, prosím." vyslovil som skoro nečujne.

„Nehnevám sa." povedala a ja som vedel, že neklame. Nehnevá sa, je sklamaná. Niekedy by som bol možno radšej keby bola nahnevaná. Keby na mňa kričala a nadávala mi, znášal by som to lepšie ako toto. Jej pohľad ma zabíjal. Sklopil som hlavu a povzdychol si.

„Prepáč Rose, strašne ma to mrzí ani nevieš ako veľmi." vychrlil som náhle slová až moc rýchlo. Dúfal som, že mi rozumela. Dúfal som, že azda počula aj to čo som nevyslovil a brala to na vedomie. Vymanila svoju ruku z môjho zovretia a položila mi ju na plece. Nesmelo som zdvihol k nej tvár a ona sa usmiala i keď trochu smutne.

„Veď sa nič nestalo." prehovorila konečne a ja som doslova počul ako z môjho srdca spadol kameň. „Akoby som sa na teba mohla hnevať."

Na mojej tvári sa rozhostil široký úsmev a nemohol som udržať nával šťastia a úľavy, ktorý sa mi rozlial celým telom. Vyskočil som na nohy a obmotal svoje ruky okolo je útleho tela. Zvieral som ju vo svojom objatí až som ju skoro rozpučil. Oprela sa mi o hruď a opätovala mi objatie. Hlavu som zaboril do jej vlasov a užíval si jej prítomnosť.

„Nikdy v živote sa to nezopakuje, nemusíš sa báť." utvrdzoval som seba aj ju a ona mlčky prikývla na mojej hrudi. „Nikdy."

Zdvihla ku mne trochu nemotorne tvár napriek stiesňujúcim podmienkam a usmiala sa. „Si môj najlepší priateľ, ako by som sa mohla báť."

Napriek bolesti, ktorá prebehla mojim telom nedal som na sebe nič znať. Radšej som ju len so širokým úsmevom vtiahol naspäť do objatia. Na týchto pár sekúnd bola predsa iba moja. Musela byť. Aspoň na malý zlomok času.

Po chvíli sa však odtiahla a jej tvár už nebola skrčená smútkom. Jej oči boli veselé a to ma nútilo byť šťastným napriek slovám, ktoré sa zabodávali do môjho srdca a pripomínali mi, že pre ňu nikdy nebudem tým, čím je ona pre mňa. Sadla si na posteľ a oprela sa o jej čelo. Spravil som to isté a pokúsil sa si urobiť pohodlie.

„Takže ako to dopadlo s trénerom?" spýtala sa a obrátila sa ku mne.

„Uff," zviezol som sa nižšie a skoro ležiac som si prehodil predlaktie cez tvár. „Bolo to hrozné."

Prekvapenie a obavy prebehli vo výraze jej tváre a ja som ju už nemohol ďalej napínať. Akurát keď sa nadychovala, že niečo povie som ju prerušil: „Nevyhodili ma. Môžem zase hrať."

„To je predsa skvelé!" vyhŕkla a na jej tvári sa usadil široký úsmev.

Bola tou najlepšou priateľkou v celom mojom živote. Nikdy som nestretol osobu, ktorá by sa jej čo i len priblížila. Bola úžasná a napriek tomu tak skromná. Nevychvaľovala by sa snáď ani keby som ju prosil. Všetko čoho sa chytila jej išlo, bola mimoriadne šikovná. Kreativita bola jej druhým menom a niekedy som ani ja sám nestačil jej myšlienkam a smerom, ktorými sa uberali. Dokázala myslieť v tých najširších spektrách. Niekedy som mal pocit, akoby ani nebola z tejto planéty.

Úplne opantala moju myseľ a celú ju pohltila. Stále som nad ňou musel premýšľať a za tie roky čo sa poznáme nenastal jediný deň kedy by som na ňu nepomyslel. Keď sme sa museli presťahovať nastalo najhoršie obdobie v mojom živote. Vedel som, že nechať ju samú ma úplne zničí. Potreboval som ju aby som sa mohol ráno zobudiť. Nechcel som odísť tak strašne moc nechávajúc ju prežívať najťažšiu skúšku života úplne samú. Presvedčil som rodičov nech zostaneme aspoň do pohrebu.

Keď som odchádzal prosila ma aby som nešiel. Prosila a plakala. Stál som pred jej domom so slzami v očiach a nemohol nič urobiť. Nemal som silu ani prostriedky bojovať. Beztak nebolo toho veľa čo by som mohol spraviť. Mal som pätnásť rokov a môj otec potreboval odísť do hlavného mesta. Spomínal som na deň keď odišiel Jason. Bolo to rok predtým skoro na deň presne. Bola tak nešťastná keď nevolal ani nepísal.

Z jej života začali odchádzať ľudia, ktorý jej boli najbližší a keď zomrela aj babka Ella, neváhal som ani sekundu. Veď to bolo vtedy len pár mesiacov čo som znovu objavil Jasona vynárajúc sa z minulosti. Muselo to byť znamenie.

Napriek tomu, že som možno ešte väčšmi znevýhodnil svoju pozíciu, musel som to urobiť. Musel som Jasona vrátiť do našich životov lebo som vedel, že ona bude šťastná a to bolo jediné na čom záležalo. Nehovoriac o tom, že bol mojim najlepším priateľom tak isto ako aj jej.

Potrebovala to. Sám som bol presvedčený o tom, že jeho prítomnosť ju robí šťastnejšou. Akoby sa s ním vracala v čase. Celá sa rozžiarila. Napriek tomu, že ma zabíjalo vpustiť do jej života iného muža, vedel som, že je to správne. To čo som chcel ja som pre ňu vždy odložil na druhú koľaj. Ona bola pre mňa to najdôležitejšie v živote. Jej život mi bol cennejší než môj vlastný.

„Nad čím tak dumáš?" vytrhla ma zo zamyslenia a keď som k nej vzhliadol, ustrnul som na jej perách, ktoré boli zvlnené do malého úsmevu.

„Nad ničím."