Ochranca✔️

Prolog

Mlčky som stála. Bez jedinej emócie odrážajúcej sa v mojej tvári. Tupý pohľad zabodnutý pred seba. Snažila som sa byť neviditeľná. Och, kiežby som bola.

Pochmúrny deň už ako taký bol predurčený na to, aby sa nezapísal medzi tie najlepšie. Sychravé, mokré a vlhké počasie nepridá veru nikomu na nálade. Už ráno keď som vstávala som vedela, že v dnešný deň bolo jedinou správnou voľbou zostať ležať v posteli.

Sledovala som ľudí okolo mňa. Snažila som sa splynúť s davom. Nedalo sa. Okolo mňa sa vytvoril prázdny priestor a nikto sa neodvážil do neho vstúpiť. Akoby bola okolo mojej útlej postavy zapálená hranica. Ich pohľady sa na mne striedali.

Hlúčik dievčat priamo oproti mne neustále niečo rozoberal. Nebolo pochýb, že to práve ja som bola ich hlavnou témou. Všetky mali na mne priklincované oči. Akoby sa ani necítili trápne za tak okázale zízanie. Prečo by sa aj mali? Neboli jediné. Živo diskutovali o celej situácii, ktorá sa práve odohrávala.

Slzy sa len tak tak nepredrali na povrch. Ešte to by mi tak chýbalo. Kŕčovito som zvierala ramienko tašky zavesenej na mojom pleci. Jemne som potriasla hlavou. Hádam v nádeji, že ma vlasy ukryjú pred celým týmto zmätkom. Našťastie, vietor akoby vyslyšal moje prosby a následujúci poryv mi vmietol vlasy priamo do tváre. Aspoň ma konečne donútil sklopiť pohľad do zeme.

Nič mi nebránilo odísť. Mohla som. To len tie pohľady. Akoby ma držali na mieste a moje nohy neboli schopné vykonať pohyb. Kruh vytvorený študentami miestnej strednej školy neustále len narastal. Niektorí, ktorí sa pripojili len nedávno sa snažili informovať. Vyzvedieť niečo, čo by potom mohli rozoberať.

Ako blesk z jasného neba, vyslobodenie z tohto trápenia sa konečne jedna profesorka rozhodla zasiahnuť. Predierala sa pomedzi študentov v snahe dostať sa do epicentra celého tohto divadla. Vrava sa ešte zvýraznila a aj tí, ktorí boli doteraz len tichými pozorovateľmi sa začali uškŕňať a šepotať si. Jej výrazný hlas však prehlušil hluk a zrazu akoby uťal.

Spravila som nenápadný krok dozadu aby som sa aspoň trochu ubránila pred všetkou hanbou, ktorá oťažievala na mojich pleciach. Nikto však už na mňa nehľadel. Všetky pohľady sa opreli na útlu ženu v okuliaroch. Ani jej pokročilý vek nebránil autorite, ktorá vychádzala len z jej postoju.

Všetci v napätí čakali čo sa bude diať. Dokonca aj slnko na malú chvíľu vyšlo z poza oblaku a vietor ustal. Napäté ticho vyplnilo celé školské parkovisko. Odvážila som sa zdvihnúť hlavu a videla učiteľku ako Trevora drží za plece. Výraz v jej tvári bol ľahko čitateľný. Rozprávala s takým dôrazom, že celá očervenela. Nebolo divu, že bola nahnevaná. Na súkromnej škole si nemôžu dovoliť takéto správanie. Máme byť tí vychovaní, vždy slušní a za každú cenu diplomati. Našej škole máme našim správaním robiť len dobré meno. To mi povedali keď ma sem prijali.

Trevor si však na diplomaciu nikdy moc nepotrpel. Bol vždy horúca hlava. Neviem či sa vôbec pokúsil niekedy niečo riešiť bez násilia alebo vulgarizmov. Myslím si, že všetci sú na neho zvyknutí. Ja som nebola iná. Trevor bol proste vždy Trevor. Riešil veci vždy po svojom a bože chráň toho, kto sa mu snažil poradiť. Zišiel vždy z krátkej cestu. Jeho môžete poučovať aj tisíc krát o jednom a byť si istý dvoma vecami: za prvé, určite vás nepočúva; za druhé, ak vás aj počúva na sto percent si z toho nič nevezme a aj tak spraví po svojom.

Na druhej strane som ho mala rada presne takého aký bol. Vždy sa okolo neho povaľovala akási aura rešpektu. Nikto na neho nezdvihol hlas nieto ešte ruku. Bol to rodený manipulátor a vždy vedel čo povedať aby dostal človeka tam kde ho chcel. Ja som však bola jeho presným opakom, možno preto sme si tak rozumeli. Hádam nikdy som nezdvihla na niekoho hlas. Slabosť a strach z ľudí sa za mnou ťahali ako smrad. Všetci to zo mňa vycítili a nebáli by sa to využiť nebyť Trevora. Vlastne tomu predtým tak vždycky bolo. Nieže by mi to vadilo. V zásade mi to bolo jedno. Dávno som sa zmierila s faktom, že v dnešnom svete platí viac než čokoľvek iné: za dobrotu na žobrotu.

Trevor stál napnutý ako lev a napriek tomu, že mi ukazoval chrbát som presne vedela ako sa tvári. Rozšírené nozdry a zrenice. Ťažký dych pripomínajúci býka. Ruky zaťaté do pästí a všetky svaly pripravené na útok. Učiteľka oproti nemu pôsobila komicky. Akoby sa jeden pešiak snažil zastaviť celú armádu. Minúty sa ťahali bez jedinej zmeny a Trevor stále nebol ochotný ustúpiť napriek jej naliehaniu.

S povzdychom som sa vydala v pred. Nebolo viac pochýb, že sa práve blížim na spoločenskú popravu. Aj tí ktorí špekulovali, už vedeli, že celá mela sa strhla kvôli mne. Úplne neznámemu dievčaťu, ktoré nikdy predtým nevideli. S pohľadom upriameným na svoje topánky som sa blížila k nim. Od stresu mi tak búchalo srdce až som videla ako sa mi trasie tričko. Ešte jeden trhavý nádych, pár nesmelých krokov.

Ocitla som sa v Trevorovom tieni. Obišla som jeho aj učiteľku a prešla k chlapcovi, ktorý sa ešte vždy krčil pri zemi za chrbtom pani Hanniganovej. Nesmelo som odlepila oči od špičiek topánok, natiahla k nemu ruku. Síce váhavo, ale po chvíli ju prijal a ja som mu pomohla na nohy.

"Veľmi ma to mrzí Matt." prehodila som len tak nečujne. "Choď, prosím." vedela som, že ma počul aj keď nič nepovedal. Venoval mi jeden nesmelý pohľad a nemé prikývnutie keď sa rýchlosťou blesku obrátil a začal krivkať do davu.

"Ešte sme spolu neskončili ty somár!" vykríkol za ním Trevor a ruka pani Hanniganovej pristála na jeho hrudi. V snahe ho upokojiť alebo skôr len udržať na mieste. Vrelo to v nej až som mala chvíľami pocit, že ho sama ubije svojimi tenkými rukami.

Prosebný pohľad som obrátila na Trevora. Celý bol červený a na čele mu vystupovala žila od zlosti. Bola som si istá, že z môjho pohľadu cíti, aj napriek hnevu čo mu zatemňoval oči aj úsudok, ako veľmi chcem odísť. Poľahky sa vymanil z pod ruky pani Hanniganovej a obišiel ju. Chytil ma okolo pliec, vtlačil mi bozk do vlasov a rýchlom krokom viedol preč z celého tohto zmätku. Už som toho mala akurát tak dosť. Cestou mi šepol či som v poriadku na čo som len mlčky prikývla a snažila sa držať krok s jeho dlhými nohami. Nechcela som tu zostať ani o sekundu dlhšie.

Ľudia sa okolo nás rozostupovali keď sme prechádzali. Trevor ešte vždy nevychladol a beda tomu kto by mu práve teraz skrížil cestu. Profesorka za ním vykrikovala o všetkých postihoch, ktoré ho za toto čakajú. Jeho to však nezaujímalo.

V diaľke som zbadala Trevorove auto. Konečne miesto kde sa vyhnem všetkým tým pohľadom. Otvoril mi dvere na strane spolujazdca a ja som rýchlo naskočila dnu. Za tmavými sklami som sa cítila aspoň trochu v bezpečí. Nastúpil na strane vodiča. Nenaštartoval ani nevložil kľúčik do zapaľovania. Iba sa oprel a snažil sa so zatvorenými očami zhlboka dýchať nech z neho opadne hnev.

Položila som dlaň na jeho plece a jemne mu prešla palcom po kľúčnej kosti.

"Prepáč, ja.." stlačil si koreň nosa. "nechal som sa uniesť, všetko som pokazil. Viem, že ti na dnešku záležalo."

"Je predsa verejne známe, že prvý deň v novej škole je vždy na prd." povzdychla som s úsmevom a Trevor sa na mňa tiež smutne usmial. Pobozkal ma na čelo a konečne sme opustili pozemok školy.