Ochranca✔️

44. časť

Rosie

Obklopovala nás tma a do nosa mi okrem Jasonovej voňavky udieral aj zvláštny zápach vlhkej handry hodenej v kýbli. Snažila som sa upokojiť splašené srdce, ktoré sa chcelo azda vytĺcť z hrude. Nechcela som aby počul ako trieska na hrudný kôš ale bolo nemožné aby nepočul. Hodina sa už dávno začala a tak sa za stenami kumbálu nachádzali len prázdne chodby.

V malej, tmavej miestnosti som sa začínala cítiť trochu stiesnene. Napriek tomu, že ticho, ktoré nás obklopovalo si už priam žiadalo aby ho jeden z nás prerušil, nestalo sa tak. Aj keď celým posolstvom tohto únosu a následnom uväznení v miniatúrnom priestore na konci chodby bolo sa porozprávať. Teda to tvrdil on.

Po Jasonových slovách však nastalo ticho. Ticho medzi nami nebolo ničím výnimočným pretože obaja sme boli tiché povahy. Jason samozrejme úplne iným spôsobom ako ja. Ja som bola skôr hanblivo, vystrašene tichá zatiaľ čo on bol skôr ten zadumaný typ. Nerád zdieľal svoje myšlienky aj keď som vedela, že ich v hlave ukrýva tisícky.

Tvár som mala stále položenú na jeho hrudi a pomalými, hlbokými nádychmi som sa snažila upokojiť roztrasené telo. Pravdou bolo, že po pomerne dlhom čase v napätej atmosfére a stiesnenom priestore na mňa dopadali akési pocity úzkosti. Cítila som sa tak trochu ako v truhle. Ako pochovaná zaživa. Bez možnosti úniku, bez jedla či vody.

Jeho ruka prechádzala hore dole po mojej chrbtici. Jeho veľmi pomalé tempo mi naznačovalo, že pravdepodobne je myšlienkami niekde úplne inde. Možno rozmýšľa čo povedať a možno si myslí, že viac už povedať netreba, že povedal už všetko, že zvyšok si azda domyslím. Možnože mal pravdu, ak si to teda ozaj myslel, možno naozaj povedal už všetko a teraz bol rad na mne.

Úprimné rozhovory, ktoré majú silu niečo zmeniť iba tým, že sa vôbec začnú ma desia. Vždy ma desili. Pre človeka je niekedy jednoduchšie zatvárať pred pravdou oči a odkladať problém neustále na zajtra, alebo na pondelok, alebo na ráno. Napriek strachu som však cítila potrebu odpovedať. Natiahla som do stiahnutých pľúc kyslík a viečka pritisla bližšie k sebe. „Nemilujem Trevora."

Mala som potrebu to povedať nahlas, aj keď nahlas v tomto prípade znamenalo tichým, priškrteným hlasom. Neodvážila som sa odtiahnuť, práve naopak potrebovala som aby ma jeho hruď bránila pred jeho pohľadom. Nepokúšal sa však na mňa pozrieť. Bradu položil na moju hlavu a rukou zastavil na mojom páse.

„Trevor miluje teba," povedal šeptom a môj svet sa prestal krútiť. „vieš to?"

„Nie, ono to--"

„Povedal mi to," prehovoril tvrdým hlasom. Doslova som počula ako prasklo pomyselné sklo v mojej mysli a roztrieštilo sa na malé kúsky. Akoby som potrebovala len tento malý okamih aby som si uvedomila, že všetko na mojom vzťahu s ním som robila zle. Celý čas som to robila zle.

Aj keď som nechcela, neubránila som sa spomienke na ten večer keď sme ja, Jason a Trevor po prvý krát spolu po veľa rokoch sedeli v starej krčme. V krčme, kde si človek pre cigaretový dym na krok nevidel. V ten deň sa pohádal s Mayou pretože povedala niečo čím urazila mňa.. alebo jeho? Presne sa mi to nevybavuje až na jeden detail. Detail, ktorý utkvel v mojej mysli. Bol skôr ako had. Plazil sa v mojej hlave už veľmi dlho. Nahlodával moju myseľ z každej strany vždy keď som trochu stratila pozornosť, práve vtedy sa ukázal.

Keď budem nijakú ženu milovať, budem sa správať slušne.

Pamätám si výraz v jeho tvári a pamätám si aj búrku, ktorá sa strhla v mojej hlave len chvíľku na to. Pretože v ten malý moment. V ten večer som prvý krát zapochybovala o Trevorových pocitoch ku mne pretože v tej chvíli, v tom kontexte...