Ochranca✔️

21. časť

Jason sa natiahol v snahe udrieť Trevora, ktorý ma rýchlo odhodil aby stihol odraziť ranu, ktorá skoro trafila svoj cieľ. Dopadla som na tvrdý chladný asfalt. Našťastie som stihla pád stlmiť rukami a opitosť mi bola v tejto chvíli komplicom. Otupila bolesť.

V hlave sa mi znovu roztočil zvrátený kolotoč a moje rozmazané videnie mi nedovoľovalo zaostriť. Dve ruky ma ťahali na nohy a zároveň kdesi ďalej od zmätku za mojim chrbtom. Hluk doznieval k mojim ušiam v podobe nerozoznateľného šumu. Prenikavého piskotu, ktorý rezal uši.

Keď som sa s pomocou neznámeho muža dostala opäť na nohy a moje oči sa z ťažkosťami dokázali uprieť na jeden bod, moje srdce sa zastavilo. Dvaja najdôležitejší ľudia v mojom živote oproti sebe stáli ako odveký nepriatelia, s vražednými pohľadmi prepaľujúc jeden druhého.

„Chceš do toho znovu spadnúť?!" kričal Trevor socajúc do Jasona. „Čo to s tebou do pekla je?!"

Opovrhovanie a nenávisť s akou na neho vtedy hľadel sa mi vpila do mysle. Vyzeralo to, že Trevor práve udrel na tú najcitlivejšiu strunu. Emócie tak dlho potláčané akoby mávnutím prútika začali plávať na povrch.

Nevraveli nič. Bitka sa zastavila a priestorom sa rozľahlo hrobové ticho. Nechcela som sa miešať do ich sporu. Nechcela som zastávať nikoho stranu aj keď som tušila, že Jason je v tomto príbehu záporák. Nechcela som súdiť bez toho, aby som nepoznala okolnosti.

...a možno som len nechcela priznať sama pred sebou, že Jason už dávno nie je tým kým býval.

Ideálny svet v mojej hlave sa už dávno začal rozpadať ale vo svojou hlbokom vnútri ma nikdy neopustila nádej. Nádej v lepšie konce a ľahké začiatky. V mojom svete podľa mojich pravidiel by Trevor nechodil domov unavený. Zbitý ako pes robotou, ktorú si priviazal okolo krku ako reťaz. Nebol by agresívny a večne podráždený. Mal by úctu nie len ku mne, ale ku každej žene a každému človeku.

Jason by nebol zatrpknutý. Nebol by utrápený a nemal by žiadne tajnosti. Veril by nám tak ako kedysi predtým. Nesprával by sa tak vyhýbavo. Jeho pocity by boli našimi spolu s jeho bolesťami či radosťami. Nechcela som ho súdiť, pretože každý sa s bolesťou vyrovnáva po svojom.

Ťažko však nesúdiť pri pohľade na dve obyčajné... štetky. Akoby si ani nevážil sám seba.

Vedela som, aké naivné a hlúpe bolo sa tak urputne držať predstavy, ktorá sa ako ranná hmla vyparila spolu s úsvitom našej puberty. Možno to čo si doteraz predstavujem ako svet, bola doteraz stena. Vysoký tehlový múr, ktorý som medzi nás postavila.

Mohla mať Maya pravdu?

Snažili sa ma chrániť lebo videli moju naivitu ako slabosť? A možno bola predsa len slabosťou. Možno sa moje vnútro upína na tieto záchytné, šťastné chvíle z môjho života predtým. Z čias keď bol každý jeden deň do ktorého som sa prebudila požehnaním. Sama o sebe som si to nikdy nemyslela ale nové skutočnosti už priam bili do očí, ktoré som zatvárala pred pravdou príliš dlhú dobu.

Čeliť svojmu osudu bolo niečo, čo som nikdy nedokázala. Vyrovnať sa v tak mladom veku s tak obrovskou bolesťou bolo nesplniteľnou úlohou. Možno aj oni cítia, že za mnou nemôžu prísť s problémom či starosťou lebo si myslia, že moje plecia nie sú schopné toho zniesť viac. Podvedome vysielam signály a tvárim sa, že je všetko ideálne napriek tomu, že nie je a oni ma udržiavajú v tomto sebaklame lebo sa obávajú, že toho viac nezvládnem.

Ako môžem chcieť pomáhať iným, keď nie som schopná pomôcť sama sebe?

Keď verím, že mne už niet pomoci...