Ochranca✔️

46. časť

Rosie

„O tom sa naozaj nechcem rozprávať," povedal s povzdychom. Zvesil hlavu medzi plecia a neušiel mi jeho ťažký výdych. „je to veľmi dlhý príbeh."

Chcela som mu oponovať. Povedať, že ja mám čas ale nakoniec sa rozhodla vytrvať v mlčaní. Posledná hodina sa už dávno skončila a my dvaja sme ešte vždy sedeli na starej lavičke pod schodmi. Sedeli sme vedľa seba. Jason lakťami opretý o kolená s pohľadom zapichnutým do zeme a ja vedľa, kolená pritískajúc k telu.

Nebola zima ani teplo. Akoby sa počasie nemohlo rozhodnúť aké chce byť. Slnko svietilo ale hrialo len veľmi málo. Ťahalo oči a človek mal pocit, že by hneď mal vybehnúť von na prechádzku alebo bicykel či korčule. Na druhej strane vietor bol taký otravný. Vlasy rozfúkaval do každej strany, že som pomaly mala pocit, že nech ich zapravím akokoľvek vždy sa im podarí uniknúť. V tieni v ktorom sme sa ukrývali bolo ozaj chladno a vietor sa zarezával pod nechty.

To však nebol dôvod prečo mi nabehla husia koža.

„Trevor sa zaplietol do vecí, ktoré nie sú až tak v súlade so zákonom. A ja," zastavil sa a pozrel na mňa. Pohľadom som ho hltala. Na jednej strane som zo mňa kričala zvedavosť a na druhej som si nebola istá, či nemá ozaj Trevor dôvod prečo mi o ničom nevraví. Možno je niekedy pravda až moc bolestivá. „vieš nevravím, že to nie je moja vina."

„Nerozumiem," šepla som v tichosti a Jason si povzdychol.

„Vieš Rose," postavil sa a prešiel ku mne. Čupol si predo mňa a zovrel moje dlane v tých jeho. Pohľad, ktorý sa odrážal v jeho očiach neveštil nič dobré. Skrýval veľa bolesti. „nebol som k tebe úplne úprimný."

„V čom?" nabádala som ho upevňujúc stisk na jeho ruke. Aby vedel, že nie je sám. Nemusí byť.

„Chcel som ti to už povedať veľa krát," úpenlivo hľadel do mojich očí až nakoniec sklopil pohľad. Hľadel na naše prepletajúce sa prsty. Bolo pre neho ťažké rozprávať a pre mňa bolo ťažké netrpezlivo čakať. „aj vtedy večer keď som bol u vás. Pamätáš si to?"

Pokrútila som hlavou lebo som nevedela čo myslí. Krčiac obočie som sa snažila si spomenúť.

„S Trevorom sme dostali fakt veľký obchod o ktorý sme sa snažili už dlhšiu dobu. Boli sme v tom klube a potom si išla domov. Ja som išiel s tebou..."

Načrel a nechal ma nech si sama spomeniem. Asi naschvál hovoril tak obšírne aby náhodou nepovedal viac ako chcel. Moja myseľ sa však začala rozostrovať.

Spomenula som si na klub s nepríjemným osvetlením. Pamätám si aj smrad cigariet udierajúci do nosa, ohlušujúcu hudbu a trpkú chuť alkoholu. Sean, jeho oplzlé reči a podivné návrhy. V ten večer som spoznala Davida a bol to zároveň aj jeden z mála večerov, ktorý obrátil môj žalúdok hore nohami.

„Pamätám si."

A pamätala som si aj hádku medzi nami. Na žiarlivú scénu, ktorú som pripisovala alkoholu ale v skutočnosti to bol len hlások, ktorý som v sebe triezva vždy potláčala. Vedela som, že mi na Jasonovi záleží. Vždy záležalo. Pocit, ktorý som prežila v ten večer, keď som ho zahliadla s tými polonahými fľundrami, bol pre mňa úplne neznámy.

Spomenula som si aj na jeho roztrasené ruky. Na tiky, ktoré raz za čas drmali s jeho telom a na nesúvislú chôdzu. Na jeho rýchle rozprávanie a preafektované reakcie. Rozšírené zrenice...

Striasla som sa pri tej spomienke a rýchlo ju pridusila druhou.

Zdvihla som pohľad do jeho hnedých očí v ktorých som sa dokázala vždy utopiť tak ako po prvý krát. Emócie, ktoré mnou prechádzali pre mňa neboli nové ani cudzie. Pretože chvíľu akou bola tá, v ten večer, sme prežili niekoľko krát predtým a aj potom. Vtedy to však bolo najintenzívnejšie. Vtedy som naozaj chvíľu uvažovala, že pobozkať ho by bolo to najlepšie rozhodnutie.