Ochranca✔️

25. časť

Rosie

Hlavu som položila na vankúš a zatvorila oči. Modlila sa aby sa postavil a išiel preč ale nič také sa nestalo. Bol tak tvrdohlavý. Mlčali sme a tak som sa prevalila na bok a rozhodla sa proste zaspať. Ignorovať teplo ktoré sálalo z jeho tela a dopadalo na moju pokožku. Dych, ktorý sa nežne opieral do mojich z časti odhalených lopatiek.

Matrac sa pohol ale neodišiel. Iba sa posadil na posteli. Vyzul si topánky a začal sa vyzliekať. Počula som ako si sťahuje nohavice a zháčila som sa. Bez toho aby som otočila som zamrmlala: „Vieš čo si budú myslieť ak ťa tu ráno nájdu polonahého? Ak chceš ostať tak sa obleč."

Posteľ sa začala otriasať od jeho tlmeného smiechu. Neprestal. Samozrejme, že nie. Videl, že sa už nechcem hádať bola som unavená. Moc vyčerpaná na ďalší súboj. Pretočila som nad ním v duchu očami a potešilo ma, že zázračný nápoj od Trevorovho otca zrejme zabral a prebral moju myseľ k vedomiu.

„Nebudem predsa spať v nohaviciach." povedal akoby to bola úplná samozrejmosť  a ja hlupaňa, že som vôbec niečo povedala. ,, a ešte oblekových.."

„Tak si choď aspoň ľahnúť k Trevorovi." povedala som keď som pocítila ako sa zvalil naspäť do postele. Zakryl sa pod perinu a poriadne ju poupravoval nech mu neprefukuje. Našťastie sa na mňa netlačil, škoda len, že ako každá aj táto minca mala dve strany. Ťahal skoro celú perinu na seba keďže som pochopiteľne mala len jednu.

„Neviem či by sa potešil keby ma našiel polonahého v jeho posteli keď sa vráti." pousmiala som sa nad tou predstavou ale nenechala som na sebe nič znať. Len som sa uškrnula do paplóna.

„Hej!" nahol sa nado mňa a nebezpečne blízko sa priblížil k mojej tvári. „Ty sa usmievaš."

Natlačený priamo pred mojou tvárou sa vyškieral ako slniečko na hnoji. Odtlačila som ho od seba a prinútila ho sa vzdialiť. Vystrelila som do sedu. Zamračila som sa na neho a oprela sa o čelo postele.

Hlavu som oprela o chladnú stenu a po chvíli sa pozrela naspäť na neho. Starostlivo ma sledoval.

„Jason," povzdychla som si rezignovane. „nebudem sa s tebou rozprávať kým si..."

„Som v pohode."

„Nie, nie si." Hádka na seba nenechala dlho čakať a znovu sme stáli proti sebe. Akosi nevedome som zdvihla hlas ale len preto, že tými neustálymi klamstavami ma už naozaj vyčerpávali. Frustrovali. Prepaľovala som ho pohľadom. Ešte aj teraz, hľadiac mi do očí sa opovažoval mi klamať. Teraz by som iste nemohla zaspať.

Povzdychol a tiež sa posadil. Oprel sa o čelo postele vedľa mňa. Pokrčil kolená aby sa mohol oprieť a spustiť hlavu medzi plecia. Prisunul sa bližšie ku mne a stále nechával dostatočnú medzeru medzi nami. Sledovala som ho napriek tomu, že on viac nesledoval mňa. Hľadel pred seba ale niečo mi napovedalo, že to nebola biela stena a skriňa na čo sa pozeral.

„Ak ti to poviem, nevezmem to späť." povedal šeptom. „Nikdy viac sa na mňa nepozrieš tak ako doteraz."

Mlčala som. Bola som nahnevaná a on ma nútil cítiť ľútosť. Mal veľké výčitky ale to ho aj tak neospravedlňuje. Uisťovala som samú seba. Nemohla som sa pozerať na neho pretože moje srdce by okamžite vymäklo. Vždy sa roztopilo v jeho očiach. V týchto veciach mi nikdy nevedelo podržať stranu.

„Prečo si šiel za mnou? Mohol si zostať s nimi." povedala som.

Odfrkol opierajúc sa o stenu. So zaklonenou hlavou mi aj tak nevenoval pohľad. Hľadel do stropu a rozprával naoko podráždene: „Rose, hádam by si nežiarlila na obyčajné kurvy."