Ochranca✔️

41. časť

Trevor

„Pekné," povedal som dostatočne nahlas aby som si získal jeho pozornosť prekračujúc prah dverí. Mohutné drevené dvere neboli zamknuté aj keď nápis na nich hovoril, že ešte nie je otvorené. Akoby na niekoho čakal ale keď som zbadal sklamaný výraz v jeho tvári, bolo mi jasné, že ja to nie som.

„Vďaka," povedal monotónne a pohľad uprel znovu pred seba. Hľadel na poličku s alkoholom, ktorá lemovala celú stenu za veľkým murovaným barom. Vyzeralo veľmi pekne, honosne. Posadil som sa vedľa neho a oprel sa rukami o povrch baru. Doslova to tu ešte voňalo čistotou a novým drevom.

„Takže bar," obrátil som sa na barovej stoličke a opierajúc sa chrbtom a lakťami o barovú dosku som sa porozhliadol po veľkom priestore.

Tmavomodré boxy v ktorých strede stáli čierne stoly s presklenným stredom. Odvážna voľba na bar. V strede zopár okrúhlych, vysokých stolov s dvom či troma stoličkami a nakoniec malé pódium. Azda by sa naň okrem štyroch ľudí ani nikto viac nezmestil. Pôsobilo to na mňa príjemne. Mal som rád tmavé steny a nábytok a hlavne v podniku. Človek mal potom pocit, že je na najbezpečnejšom mieste na zemi. V bezpečí pred pohľadmi.

„Hlúpy nápad, čo?" uškrnul sa ironicky a so zvesenou hlavou sa natiahol po sklenenú fľašku piva, ktorá pred ním stála. Chvíľu ju prehadzoval v ruke a chvíľami sa mi zdalo, že sa naň aj mračil. Nakoniec len povzdychol a napil sa poriadnym dúškom než ho vrazil znovu na bar.

„To mi povedz ty," prehovoril som ticho, dopriavajúc mu priestor. (neviem či je to slovo ale chápete čo dopiaravajúc znamená nie :D)

Ironicky sa zasmial: „Bol to hlúpy nápad."

„Ako si na to vlastne prišiel?" spýtal som sa obracajúc k nemu tvár a on len pokrčil plecami.

„Potreboval som sa chvíľu sústrediť na niečo iné," povedal po chvíli a tvár sklopil k zemi.

„Iné?" nabádal som ho aby sa mi zdôveril so svojim trápením ale odpoveďou mi bol len dlhý povzdych a žiadna odpoveď.

„Asi to tu predám," povedal nakoniec.

„Potrebujem aby si v pondelok prišiel na túto adresu..."

„Neprídem," skočil mi okamžite do reči a strhol ku mne zamračený pohľad.

„Čo?" zamračil som sa a nechápavo na neho hľadel. Po chvíli čo m prepaľoval pohľadom len znechutene odfrkol a pozrel sa znovu pred seba.

„Neverím, že si sa spolčil s Romanovom proti mne," prehovoril hrubým hlasom krútiac hlavou.

„Nejdem proti tebe," neveriacky som na neho upieral pohľad. Nemohol som si pripustiť, že by azda niekedy spochybnil moju vernosť voči nemu či nášmu priateľstvo. To by som si teda ozaj nezaslúžil po všetkých sračkách, ktorými sme si spoločne preskákali.

„Takže ma nechceš prinútiť spraviť mu bombu?" vyhŕkol hneď podráždene so zvyšujúcim sa hlasom. Zabodol do mňa nepriateľský pohľad až ma zamrazilo.

„Upokoj sa!" ohradil som sa ťahajúc obočie k sebe. „Azda nemáš o mne takú nízku mienku! A čo som ja vlastne? Že prinútiť! Prišiel som ťa o to poprosiť," vykríkol som najskôr ale následne som nechal hlas skĺznuť do nižšej intenzity lebo to posledné na čo som mal dnes ešte náladu, bola hádka.

„Poprosiť," odfrkol.

Povzdychol som si a obrátil sa znovu tvárou k baru. Lakťami som sa oň oprel a tvár vložil do dlaní. Pretrel som si unavené oči a stlačil koreň nosa.