Ochranca✔️

47. časť

Jason

Vychádzali sme spoza školy. Cez budovu sme už nemohli prejsť, bola dávno zamknutá. Našťastie som poznal cestu. Pred pár rokmi som tu bol varený pečený. Pod lampou býva obvykle najväčšia tma a preto bol pozemok školy veľmi vyhovujúca lokalita.

Kráčala vedľa mňa a snažila sa byť nenápadná keď sa raz za čas zapozerala na profil mojej tváre. Ako obyčajne som sa len potmehúdsky uškrnul popod fúz a ako pravý gentleman som sa tváril, že som si nič nevšimol. Bola nervózna, ako vždy keď bola som mnou. Držala si odo mňa odstup, videl som ako sa postupne vzďaľuje až sme kráčali skoro pol metra od seba.

Nevadilo mi to.

Vedel som, že som to prehnal a sám som zatiaľ nevedel či táto šoková terapia bola dobrý nápad. Vychrliť na ňu všetky tieto informácie, ktoré pred ňou – nie len ja – skrývam už niekoľko týždňov. Cítil som sa lepšie. Cítil som sa slobodnejšie. Mal som zo seba naozaj dobrý pocit.

Pamätal som však na slová mojej matky: „Nie všetko čo potrebuješ vysloviť, niekto potrebuje počuť."

A možno som jej ozaj radšej nemal nič vravieť. Viedli ma len sebecké dôvody teraz som to už vedel. Až kým sa tie slová nedostali na povrch chlácholil som sa myšlienkou, že to robím pre ňu. Aby už konečne vyšla zo svojej komfortnej zóny. Aby konečne zahliadla svet taký, aký v skutočnosti je. Teraz mi sú tieto výhovorky len márnou útechou.

„Nemal si to hovoriť!" vykríkla náhle a malé, úzke ruky za zapreli do mojej hrude. Ustúpil som o krok a s nechápavým pohľadom sledoval jej červenú tvár. Znovu sa ku mne priblížila a sotila do mňa. Razom som sa cítil horšie.

Stáli sme oproti sebe a ja som nevedel čo spraviť či povedať. Bola rozhodená a ani som sa jej nečudoval. Dostali sme sa už na parkovisko pred školou, len pár metrov od môjho auta, ktoré tu zostalo ako jediné. Vietor jej fúkal do tváre a vháňal jej pramienky vlasov do líc. Oháňala sa rukami ale nakoniec to vzdala a nechala ich proste viať všade kde sa im zachcelo.

„Nechcela si to vedieť?" spýtal som sa hlúpo pretože som netušil čo povedať.

Rozhodila rukami a neveriacky na mňa vyvalila oči: „Nie, Jason!"

„Prepáč," povedal som ticho hľadiac do jej tváre. Bola zmätená a možno aj trochu nahnevaná. Vlastne keď sa pozrel lepšie, bola naozaj vytočená. Znovu rozhodila rukami a pretrela si dlaňami tvár.

„Nemal si to byť ty, chápeš?" dostala zo seba a v jej očiach sa zaleskli slzy, lebo vždy keď sa moc hnevala tak sa jej zahmlil zrak. „Mal to byť on. Sú to jeho pocity a ty nemáš právo... nemal si žiadne právo rozhodnúť či o nich budem alebo nebudem vedieť."

„Nikdy by ti to sám nepovedal," chlácholil som ju ale ona len otrávene pokrútila hlavou. Zdalo sa mi to alebo naozaj aj pretočila očami?

„Jason ty si taký neskutočný sebec a pokrytec," ruky si založila na hrudi a krútiac hlavou ma pozorovala. „Povedal si mi to len a len kvôli sebe," pristúpila ku mne a bodla ma prstom do hrude. Prepálila ma pohľadom a ja som v tej chvíli vedel, že je so mnou zle. „Nespravil si to kvôli mne ani jemu. Kedy konečne pochopíš, aký si pre mňa priehľadný? Pre všetkých!"

„Tak to nebolo," odpovedal som ticho ako topiaci, ktorý sa chytá slamky.

„Ale bolo, ty veľmi dobre vieš, že to tak bolo. Jason povedal si mi to len kvôli tomu, že si sa chcel uistiť, že ja k nemu nechovám také city ako on ku mne," ako jej veta doznievala, posledné slabiky akoby zobral vietor. Jej hlas sa postupne stišoval a v jej očiach sa slzy leskli viac než predtým. Srdce mi oťaželo pri pohľade na ňu.