Ochranca✔️

36. časť

Myšlienky sa mi rozbiehali do všetkých smerov a najradšej by som sa ponoril do ľadovej vody – mal som pocit, že sa mi z toľkého uvažovanie prepečie mozog. Prúdy úvah bolo však nemožné zastaviť. Najhoršie však nebolo mať hlavu preplnenú myšlienkami, najhoršie bolo, že som stál v bezvýchodiskovej situácií.

Zastal som pred domom ale nevystúpil z auta. Pri pohľade na dom, na dvere, okno za ktorými je moja krásna Rosie v ilúzií, že konečne našla svoj bezpečný prístav. Bolo mi na vracania zo všetkého čo sa stalo v posledných mesiacoch. Nebolo správne práve teraz ukazovať prstom koho to bola vina.

Nemohol som si však pomôcť. Keď sa jednalo o ňu nedokázal som uvažovať triezvo. Bolo to ako nijaký pud, ktorý sa vo mne zachoval od ranného detstva. Nedal sa zvládať či kontrolovať. Predstava, že by sa jej azda niečo stalo a ešte nedajbože mojou vinou...

...to by som asi nikdy nezvládol.

Hľadel som na dom a do očí sa mi tlačili slzy. Zapálil som si cigaretu. Napriek tomu, že dom by mal dýchať prázdnotou ešte tri dni neovládol som akýsi zlý pocit a poobzeral som sa okolo seba. Prázdno. Pokojne som vydýchol dym z pľúc a zavrel oči zabárajúc chrbát do koženej sedačky.

Niekedy som rád raz za čas unikol od bežného života do predstáv. Keby som sa možno narodil v inom, paralelnom vesmíre a nemal by som toľko možností, povinností. Bývali by sme napríklad v byte na sídlisku kde by bolo kopec detí. Chodili by sme s Rosie na prechádzky pretože by sme nemali na to neustále vysedávanie v podnikoch. Nechodil by som do práce od pätnástich a nebol strhaný ešte pred dvadsiatkou.

Teraz však už bolo neskoro oplakávať niečo, čo bolo rozhodnuté dávno predtým ako som vôbec urobil prvý nádych na tomto svete.

Môj život bol nalinkovaný a všetko som mal naplánované ešte predtým akoby som začal chodiť či rozprávať. Nároky boli vždy vysoké na rozdiel od iných ľudí, mne to nevadilo. Rád som pracoval pod tlakom, rád som objavoval čo všetko dokážem a čo je tá hranica, ktorú už neprekonám. Kedy bude koniec, kedy mi odíde hlava či telo? A v akom poradí?

Každý jeden deň svojho života som dokazoval svojim rodičom, že som hodný ich obdivu a dokonca som prekonával ciele, ktoré mi stanovovali. Vybudoval som si doslova dokonalý život ale po dnešnom stretnutí nemôžem prestať uvažovať, či to stálo za to. Možnože by niekedy bolo azda lepšie byť proste len úplne normálny a najväčší problém by bola dvojka z matematiky.

Po Jasonovi sa zľahla zem pred pár rokmi a teraz sa zázračne, z ničoho nič objavil. Verzia, ktorú som povedal Rosie a až mi prišlo ľúto, keď som videl v jej očiach, že všetkému uverila bez menších pochybností. Nie, pre ňu nikdy človek nemusel vymýšľať komplikované príbehy v ktorých je treba mať premyslený každý detail. Netreba sa pripravovať na otázky, ktoré by mohla položiť – pretože ona žiadne nekládla. To čo jej bolo povedané brala ako sväté písmo. Bolo až moc ľahké ju oklamať, človek mal až výčitky.

S Jasonom sme boli v pravidelnom kontakte po celý čas, taká bola pravda. V stave v akom však vtedy bol, by ho iste nechcel nikto vidieť a ona už vôbec nie. Nemala kapacitu vyťahovať ľudí z ich vlastných sračiek keď nebola schopná zvládať tie svoje. Ja som si však bol istý, že keby vedela o jeho závislosti, nenechala by to tak. Aj keď som sa Jasona nespýtal, tušil som, že o tom doteraz nevie...

...nie že by to bolo niečo čím by sa chválil.

Prehrával som si posledné Romanovove slová predtým než odišiel a nechal ma stáť v miestnosti z ktorej mi zrazu nabehli zimomriavky. Aj keď sa naplnila ohlušujúcim tichom, mne v hlave neustále hrali slová, ktoré opustili jeho ústa. Doteraz som ich nedokázal umlčať.