Ochranca✔️

Epilóg

Mlčky som stála. Bez jedinej emócie odrážajúcej sa v mojej tvári. Tupý pohľad zabodnutý pred seba. Snažila som sa byť neviditeľná. Och, kiežby som bola.

Pochmúrny deň už ako taký bol predurčený na to, aby sa nezapísal medzi tie najlepšie. Sychravé, mokré a vlhké počasie nepridá veru nikomu na nálade. Už ráno keď som vstávala som vedela, že v dnešný deň bolo jedinou správnou voľbou zostať ležať v posteli. V hlavnom meste sa ale slnko smialo. Rozrážalo oblaky a na obed tu už nebolo jediného mráčka.

Cítila som sa tu tak nepríjemne, nervózne...

...nepatrím tu.

Sledovala som ľudí okolo mňa. Snažila som sa splynúť s davom. Nedalo sa. Okolo mňa sa vytvoril prázdny priestor a nikto sa neodvážil do neho vstúpiť. Akoby bola okolo mojej útlej postavy zapálená hranica. Ich pohľady sa na mne striedali.

Stála som pri stole s pekným obrusom s kvietkami. Prešla som prstami po jeho povrchu a nechala ho ma pohladiť po bruškách. Honosná oslava vychystaná na záhrade Trevorovho nového domu. Bola som tu po prvý krát. Rozhliadala som sa okolo a obdivovala bohatý živý plot či krásny dom.

Nebol veľký, Trevor bol skôr minimalista. Na tejto stavbe bol ale iste Mayin podpis. Záhrada bola dokonalá, priestranná aj keď momentálne celá zahádzaná detskými zábavkami v podobe nafukovacieho, skákacieho hradu, trampolíny a podobných hlúpostí.

Nikoho som tu nepoznala, okrem Trevora, ktorého som od nášho zvítania nevidela. Stála som opretá o stôl s pohárom mimózy v ruke. Pofukoval iba mierny vánok, bol teplý, aprílový deň a slnko svietilo. Pod chvíľou sa mi zaprel do chrbta a trochu rozvíril kockované šaty po kolená. Vlasy som si vypla do vysokého copu a k výrazným šatám zvolila jednoduché lodičky, ktorých opätok sa mi neustále zarýval do Trevorovho trávnika.

„Rosie," ozvalo sa spoza mňa a ja som sa obrátila za hlasom, ktorý mi po toľkom čase prišiel úplne cudzí. Nehovoriac o tom, že my dve sme si nikdy neboli blízke. Krátke vlasy po prsia prefarbila na čierno. Páčilo sa mi to, vždy ich mala tmavé ale táto farba vytiahla jej východoeurópske črty. „Rada ťa vidím, vitaj."

„Ahoj Maya, ďakujem za pozvanie," pozdravila som ju s milým úsmevom usadeným na perách. Vedela som predsa, že ma ešte vždy nemá rada napriek tomu, že získala v živote už všetko čo chcela. Trevor je len a len jej, majú pekný dom, veľkú záhradu, dve krásne deti. „Ako sa máš?"

„Dobre. Všetci sa máme dobre," prehodila akosi zdráhavo a hneď sa poobzerala po záhrade. Ivy akoby vycítila pohľad matky, ktorá ju hľadá v dave a hneď sa strhla. Obrátila na ňu svoje okrúhle okále, ktoré boli Trevorovou presnou kópiou. Zdvihla malú rúčku a zamávala matke. Nečakala však na odpoveď hneď sa obrátila a bežala za kamarátmi, boli to predsa jej narodeniny.

„Aká je už veľká," povedala som s pohľadom upretým na ňu ako behala v milých modrých šatách. Dnes mala päť rokov. Akoby to bolo včera keď sa ešte len mala narodiť a Trevor vyvádzal, lebo nemal ani len potuchy čo bude robiť.

„Rastú mi pred očami tak rýchlo," povzdychla si. „Niekedy mi je z toho až smutno."

„Sú to krásne deti."

„A čo ty?" obrátila na mňa svoje tmavo hnedé oči a napriek tomu, že z jej úst by mi hockedy inokedy táto otázka pripadala ako čistá provokácia, zdalo sa mi, že teraz sa ozaj len úprimne zaujíma. Kto vie. Maya bola v tomto nepredvídateľná ale vedela som, že materstvo ju od základov zmenilo. „Plánuješ deti?"

„Ani neviem," odpovedala som úprimne a sklopila tvár do zeme. Nemala som rada príliš očného kontaktu, dlane sa mi okamžite začali potiť. „V blízkej dobe určite nie."