Ochranca✔️

51. časť

Jason

„Pravdou je, že tu nie sme kvôli Romanovovi, ten už nie je hrozba," začal som s povzdychom. Odkiaľ len začať? Sedela na gauči zabalená v deke a upierala na mňa svoj dôverčivý pohľad. Dôverovala mi, trvalo to dlho ale znovu mi dôverovala. Znovu som sa akosi votrel do jej priazne.

Chcel som niečo povedať. Videl som ako hltá každé moje slovo, ako trpezlivo vyčkáva, sleduje ma. Iste analyzuje každý môj pohyb, tón môjho hlasu, rýchlosť môjho dychu. Bože. Zovrel som lem svojho trička a trochu s ním potriasol nech schladím rozhorúčené telo.

Kriste nemôžem sa na ňu pozerať. Obrátil som sa chrbtom a zovrel si koreň nosa. Nešlo len o to, že som zo seba práve chcel vypustiť moje najväčšie, najhoršie tajomstvo. Chystal som sa zničiť jedinú šancu byť s ňou. Nikdy sa už na mňa ani nepozrie, nikdy v živote.

Som idiot.

„Jason..."

„Mlč prosím," zastavil som ju možno tvrdšie akoby si zaslúžila, napriek tomu mäkkým hlasom. Potreboval som si usporiadať myšlienky a sformulovať ich do zmysluplných viet. Ale dá sa vôbec niečo takéto povedať tak, aby ju to nezranilo? Myslím si, že nie. Jedno mi bolo jasné, navždy ju stratím.

Jej tenké ruky sa obmotali okolo môjho pása a hlavu si zložila na medzi mojimi lopatkami. Preplietla si prsty na mojom bruchu a pomaly vydýchla. Obrátil som sa a zobral ju do náruče. Nenávidel som sa za myšlienku -ktorej sa nedalo vyhnúť-, že je to možno naposledy. Vtlačil som jej bozk do vlasov.

„Je ťažké povedať to nahlas," priznal som sa a pohladil ju po chrbte.

„Tak to nehovor," prehovorila tichým hlasom. „Cítim, že to bude veľmi zlé. Nechcem to počuť."

„Nemôžem ti to nepovedať," pokrútil som hlavou. „Bez tak budeš nahnevaná, že som ti to nepovedal skôr."

„Naposledy keď si tvrdil niečo podobné to vôbec nedopadlo dobre," pripomenula mi a ja som sa uškrnul. Mala pravdu, to som trochu podcenil.

„Niekedy je ťažké rozhodnúť sa," trochu som sa odtiahol pohladil ju po tvári. Pozrel sa do jej očí, na jej hebkú pleť a plné pery. „Nie vždy sa rozhodneš správne."

„Každý robí chyby."

„Ja robím výlučne len chyby, nie je veľa vecí, ktoré som urobil tak ako som mal," prehovoril som nestrhávajúc z nej pohľad. Išiel z nej taký pokoj, že som aj pozabudol na stres, ktorý pred chvíľou zvieral celé moje telo, bránil mi dýchať. Jej prítomnosť na mňa pôsobila ako droga. Uvoľňujúco.

Pohladil som ju palcom po lícnej kosti, pomaly, až som prišiel ku kútiku jej úst. Dotkol som sa letmo jej pier až som musel povzdychnúť nad myšlienkou ako rád by som ju pobozkal. Až som si musel do nich zahryznúť aby som sa ovládol. A ona na mňa hľadela s rozšírenými zrenicami od napätia pretože netušila či sa na niečo chystám alebo nie. Mala v očiach pohľad malého strateného vtáčaťa alebo vystrašenej lane.

„Aj tak ma nepobozkáš," povedala šeptom. „Viem to a zároveň nikdy neviem."

Lenivo som potiahol jeden kútik dohora a pokrútil hlavou: „Nie."

„Prečo?" pokrčila obočie a ja som ju naposledy pohladil po líci. Povzdychol som si a cúvol od nej ďalej.

„Pretože nechcem aby si si niečo vyčítala," prehodil som usádzajúc sa do kresla. „Chcem aby to bolo pre teba výnimočné, pekná spomienka, chápeš?"