Ochranca✔️

54. časť

Jason

„Jason McCann!" ozvalo sa spoza mňa a ja som sa okamžite obrátil. V obleku som nebol už pekne dlhú dobu a musím povedať, že napriek tomu, že som spočiatku nebol moc nadšený pomaly som si zvykal. Nechcel som si zvykať ale čo je jednoduchšie ako vrátiť sa do starých koľají?

„David," pretlačil som pomedzi zuby a ani sa nesnažil predstierať, že ho rád vidím. Nevoľky som mu podal ruku a napriek tomu, že výraz v mojej tvári bol ľahko čitateľný, na Davidovej tvári bol neustále usadený široký úsmev. Stlačil moju dlaň a ja som mu stisk opätoval. Potľapkal ma druhou rukou po pleci akoby sme snáď boli starí známi a skoro mi pritom rozlial pohár šampanského, ktorý som zvieral v ruke.

„Rád ťa vidím," prehovoril a spravil malý krok odo mňa.

„Nemôžem povedať to isté," odpovedal som a zdvihol pohár jemne do výšky. Jemne som prikývol na pozdrav s perami zatlačenými do tenkej linky a obrátil sa na odchod.

„Ani trochu ťa nezaujíma prečo som tu?" neprekvapilo ma keď jeho hlas zaznel za mojim chrbtom. Povzdychol som a obrátil sa naspäť k nemu. Veselý od hlavy až po päty, až moc veselý. Pokrčil som obočie a uvažoval no nakoniec som nad tým pajácom len pokrútil hlavou a odišiel bez ďalších zbytočných slov.

Prepletal som sa pomedzi hostí a snažil sa vrátiť naspäť k mojej rodine. Brata som nevidel skoro pol roka a s rodičmi sme tiež od môjho odchodu neudržiavali práve pravidelný vzťah. Sedeli pri stole a boli zaťatý do napätého ticho. Neprekvapilo ma to, v tejto rodine si už dávno nemajú ľudia čo povedať. Každý má svoj život, svoje problémy a niesť na pleciach iných? O to nikto nestojí.

Predtým ako som sa posadil som na ex do seba kopal pohárik šampanského a okamžite ho vymenil za plný. Stoličku som si neprisúval bližšie k nim, nebolo treba, aj tak som mal radšej od všetkého odstup. Blúdil som pohľadom po priestore. Po rozsiahlom parkete, ktorý bol posiaty kvetmi a farebnými svetlami. Prečesával som každého jedného človeka, tvár po tvári a hľadal v dave tú jedinú, ktorá ma naozaj zaujímala...

...nenávidel som sám seba za to, že som to nemohol ovládnuť.

Bol som však presvedčený, že Trevor všetko zariadil tak, aby sme sa ani len okrajovo nezahliadli. Toto bola veľká udalosť, najväčšia v tomto roku. Každý kto niečo znamenal tu bol, aspoň tak to hovorila tá malá blonďavá hlupaňa, ktorá na Masonovi visela ako taký prívesok. Bola mi úplne jasné prečo tu chcela ísť a ešte jasnejšie aj aká je cena za to, že ju Mason zobral.

Druhý pohár som vypil rýchlejšie než ten prvý. Rozhodol som sa tu moc nemotať a proste zostať sedieť a piť. Piť a jesť. Rozprával som sa s bratom kým jeho malá spoločníčka nadšene obzerala každého kto prešiel okolo a dobre, že si nerobila aj poznámky. Pár krát mi drzo skočila do reči aby sa Masona spýtala kto je ten čo ide práve okolo a ten čo tam sedí a ten s tou kockovanou kravatou.

„Tebe by sa to iste nepáčilo," šklbol som lenivo jedným kútikom dohora hľadiac pred seba. Mason bol obrátený na mňa celým telom a zaryto počúval, alebo sa tak aspoň tváril. „Malá garsónka a špinavá robota. Jednoduchý život, až..."

„Mason, prepáč," pozrela sa na mňa v rýchlosti a hneď naspäť na neho. „Kto...?"

„Mason, prepáč ale kto je táto nevychovaná fľundra?" neodpustil som si odpíjajúc z pohára. Matka okamžite strhla svoj znudený výraz ku mne a vyvalila oči.

„Jason," ohriakla ma okamžite. „Ovládaj sa."

„Mama, nestaraj sa do mňa," odfrkol som a alkohol prúdiaci celým mojim telom mi bol iste veľmi nápomocným komplicom. „Bol som veľmi mierny."