Ochranca✔️

52. časť

Trevor

„Hádam, že sme sa všetci nakoniec vrátili tam, odkiaľ sme prišli," prehovoril som dostatočne nahlas aby ma počul. Krčil sa nad otvorenou kapotou a aj keď prestal pracovať potom, ako moje posledné slabiky dozneli, neobrátil sa. Zavládlo medzi nami hrobové ticho.

Po chvíli sa narovnal a ticho odpovedal: „Hádam, že sme situáciu trochu precenili."

„Niektoré veci je asi lepšie nechať rozbité," dodal som a spravil som pár krokov dopredu. Jason sa obrátil a natiahol ku mne ruku. Zovrel som jeho dlaň a bratsky ho chytil za rameno.

„Asi máš pravdu," prehodil len a v tvári neskrýval zmätenie z môjho príchodu. Pustil som jeho ruku a poobzeral sa po dielni. Nič sa tu nezmenilo, prebehlo mi hlavou ako jediné. Toto miesto sa stalo Jasonovým útočiskom pred rokmi keď opustil liečebňu aby mohol začať od znovu. Aby sa vyhol vonkajším vplyvom a lákadlám od spoločnosti do ktorej už nechcel patriť.

„Neprišiel si si po diplom," prehodil som usádzajúc sa na rozheganú stoličku pri stene. Povzdychol a schytil akúsi handru aby si poutieral ruky. Vydal sa smerom k malej chladničke v rohu na zemi a vytiahol z nej dve pivá. Na otázku skrytú v jeho očiach som len jemne prikývol a plechovka razom letela cez miestnosť, pristávajúc v mojich rukách.

„Prišiel," povedal len. Nebol dnes dva krát zhovorčivý a mohol som len hádať prečo.

„Slávnosť bola v máji," pripomenul som mu a on odfrkol. Pohľad uprel kdesi do prázdna a odpil si z plechovky, ktorú som ja ešte ani neotvoril.

„Mal som dvadsať dva a ostatní devätnásť," povedal znechuteným hlasom. „Bol by som tam na smiech."

„To bol jediný dôvod?" rozkročil som sa a oprel lakťami o kolená. Zdvihol som k nemu pohľad neustále pohadzujúc plechovku z jednej ruky do druhej. Jeho tvárou prebehlo veľa bolesti za zlomok jedinej sekundy. Akoby počas doby jedného nádychu, prežil znovu všetko zlé.

Sám som nevedel čo čakať od tohto stretnutia. Nerozprával som sa s ním od toho temného marcového večera. Naposledy sa mi pozrel do oči v ten večer keď rezko vytrielil von z dverí a jediné čo povedal bolo: Nenechaj aby ju to zničilo. Akoby mráz neprešiel len mojím telom ale celým svetom. Nevedel som čo povedať a potom mi už nedal šancu napraviť to.

„O čo ti ide Trevor?" osopil sa na mňa ale aj tak nezdvihol ku mne tvár.

„Ani ona neprišla, bála sa, že ťa stretne," povedal som a on sa uškrnul. Viac irónie som hádam nikdy nevidel. „Iba som si tak tipol, že tvoje dôvody mohli byť podobné."

„Ale neboli," povedal tvrdo a pokračoval ešte otrávenejším tónom: „Prišiel si sem z nijakého konkrétneho dôvodu alebo len pozdraviť starého známeho?"

Pokrčil som plecami: „Nemám žiadny konkrétny dôvod a dovolím si tvrdiť, že sme viac ako starí známi."

„Už dávno nie sme na tej istej strane," zdvihol ku mne pohľad po prvý krát a prevŕtal ma skrz na skrz. Ľad z jeho očí priam až bodal a ja som sa nezmohol na viac než povzdych.

„Pre mňa nie sú žiadne strany," povedal som a on si odfrkol.

„Pre teba bola vždy len ona," oponoval mi ale nie vyčítavo. V tvári mal typický mučenícky výraz, ktorý by som spoznal hádam aj na kilometer. Ani ma neprekvapilo, že sa prinútil trpieť a sám seba presvedčil, že ho nenávidí celý svet. Nikto však nie viac ako on sám.