Ochranca✔️

37. časť

„Desať minút Rose." nakukol som do izby a hneď aj vybehol von nechávajúc dvere otvorené. Zbehol som dole po schodoch a namieril si to rovno do kuchyne. Nabral som si pohár vody keď sa zrazu z komory vynorila ďalšia osoba. Trhlo mnou až som skoro pustil pohár na zem.

„Bože, Elizabeth," vydýchol som s rukou na srdci v snahe upokojiť splašené udieranie do hrude. „skoro som dostal infarkt."

„Dobré ráno," pousmiala sa a prešla okolo mňa k jedlu, ktoré práve robila. Zeleninu, ktorú držala v rukách položila na linku a pokračovala v tom čo robila doteraz. „asi máme nečisté svedomie."

Uškrnul som sa: „Iste."

„Choďte si sadnúť donesiem vám kávu." obrátila sa na mňa a milo sa usmiala. Prikývol som vylievajúc zvyšnú vodu do drezu.

„Ďakujem," povedal som a vychádzajúc z kuchyne som sa ešte obrátil na tú starostlivú tvár: „ďakujem, že ste vôbec súhlasili, že prídete. Fakt to tu nefungovalo."

„Keď som videla tie škatule od dovezeného jedla, nemohla som vás tu nechať," zasmiala sa a znovu sa obrátila ku krájaniu papriky. „aj tak som rátala, že zavoláte."

Nič viac som nepovedal, nebolo treba. Sadol som si do jedálne a málinko vo mne podskočilo srdce keď som zbadal výdatné domáce raňajky. Doprial som si toho veru hodne, čaká ma dlhý deň a boh vie kedy sa vôbec dostanem domov. Prečítal som zatiaľ čo to v novinách, ktoré ma čakali na stole a keď Elizabeth doniesla kávu a dve šálky, spomenul som si na Rose, ktorá tu už dávno mala sedieť.

„Rose!" zakričal som. Nechcelo sa mi ísť znovu hore po schodoch ale nemal som na výber keďže sa neozývala. Keď som vošiel do izby, zistil som, že ešte vždy leží v posteli, zabalená po krk v perinách. Uprela na mňa presklené oči a ja som sa s povzdychom posadil na okraj matraca.

„Čo sa deje?" spýtal som sa potichu a dlaňou ju pohladil po chrbte.

„Nie je mi dobre, zostanem doma." odpovedala tichým, slabým hláskom.

„Si chorá?" spýtal som sa a dlaň jej priložil na čelo. Pokrútila hlavou v nesúhlase.

„Som unavená." zomkol som pery do tenkej linky a nachvíľu privrel oči. Trápila sa, znovu sa trápila. Zviezol som sa s postele na zem aby som mohol mať tvár na jej úrovni. Aby som sa mohol pozrieť do jej očí. Boli prázdne, až ma pichlo pri srdci.

„Jason.. on," zaúpel som a nevedel som čo povedať aby sa jej uľavilo. Nakoniec som nedokončenú vetu nechal visieť vo vzduchu a tvár sklopil k zemi.

„Nechcem nič počuť." povedala chladno a obrátila sa mi chrbtom. Povzdychol som si a postavil sa na nohy. Bolo mi jasné, že je sklamaná a že jej chýba. Bože bola taká... och. Precitlivená! Nevedel som čo robiť a tak som proste len odišiel. Po pár dňoch ju to azda prejde. Aspoň som dúfal.

Jason

„Hej!" obrátil som hlavu za hrubým mužským hlasom. Nepoznal som ho, bol som si istý, že nie. Premeral som si vysokého muža s kamennou tvárou. Ani jeho tvár mi nebola povedomá tak som sa obrátil naspäť a pohľad zabodol pred seba. Rukou som prechádzal po fľaške piva.

„Čo chceš?" prehovoril som monotónne. Neskrýval som nechuť rozprávať sa s ním. Cítil som jeho skúmavý pohľad a postupne som pod jeho dopadom začal byť nervóznejší.

„Jason McCann?" oslovil ma ale ani brvou som nepohol. Nereagoval som ani len jediným mimickým svalom. Ďalej som nedbalo kreslil do zrosenej fľašky od piva.