Ochranca✔️

1. časť

„Ahoj." ticho som sa pozdravila spolusediacej a bez ďalších zbytočných slov si sadla. Milá osoba vedľa mňa sa neobťažovala odpovedať. Ani len nezdvihla pohľad. Vyložila som si knihy čo najviac nenápadne, pomaly a potichu aby som ju náhodou nedrgla alebo ju svojim hlasným ukladaním nevyrušila od odpisovania. Usmievala sa do mobilu ako trafená celú hodinu. Zvedavosť ma v slabej chvíli premohla. Raz, keď položila telefón na lavicu aby aspoň čo to napísala, jej prišla správa. Rýchlo som na telefón hodila očkom. Len tak, zo zaujímavosti. Keď som videla, že dotyčnej píše Trevor, uškrnula som sa.

Po hodine som sa nijak s balením neponáhľala a ona tiež nemala naponáhlo. Náruživo ťukala do telefónu veľmi dlhú správu. Určite to bude hlboké vyznanie. V duchu som pretočila očami.

„Ahoj." ozval sa hrubý hlas, až som sa skoro buchla hlavou do lavice keďže som bola strčená v taške aby som z nej vydolovala jablko čo som tam ráno hodila.

„Trevor, ako sa máš?" zapišťalo dievča vedľa mňa. Doslova som mohla počuť aká je vyškerená od ucha k uchu. Postavila som sa a prehodila si tašku cez plece. Zdvihla som pohľad a zapravila si vlasy za ucho. Nesmelo som sa usmiala a Trevor mi pokynul hlavou nech už idem.

„Fajn. Vďaka." odsekol bez známky emócie alebo záujmu. Obišla som dievčinu a spolu s Trevorom sme sa vydali na cestu do jedálne.

„To od teba nebolo pekné." prehodila som a s úškrnom sa na neho pozrela z pod mihalníc. Ani len netušil, že jeho nepríjemné správanie k nevychovanej spolužiačke som brala ako pomstu v mojom mene. Lenivo vytiahol jeden kútik do hora. Len tak napoly sa na mňa pozrel ale nereagoval. Išli sme v tichosti. Zdal sa mi dnes akýsi napätý. Trevor vždy zvykne veľa rozprávať.

Vošli sme do jedálne, ktorá už bola prepchatá ľuďmi. Za to mohlo pravdepodobne moje pomalé tempo. Nemohla som myslieť na nič iné len na Trevorovu odmeranú a nezhovorčivú náladu. Nestávalo sa často aby bol takýto.

Sadli sme si na, ako som počas môjho prvého týždňa na tejto škole pochopila, Trevorove obvyklé miesto. Stôl nezíval nikdy prázdnotou a dnes tomu bohužiaľ nebolo inak. Zamrzelo ma keď som pri ňom zbadala sedieť Trevorových kamarátov. Chcela som sa s ním chvíľu porozprávať osamote.

Nič som nepovedala len som sa nesmelo usmiala a hneď sa posadila vedľa Trevora. Jeho kamaráti boli divný. Zdalo sa, že jedinou prístupnou témou pri tomto stole bol šport. Trevor ma s nikým nezoznámil ani nepredstavil. Povedal, že sú to aj tak kreténi a iba by ma otravovali. Nevadilo mi to.

„Ako to šlo s Mayou?" spýtal sa jeden z nich. Trevor bez toho aby zdvihol pohľad pokrčil plecami. Chlapec do neho začal dobiedzať. Stále vyzvedal viac a viac. Všetkým bolo jasné, že už dávno mal prestať. Hádam len on sám si nevšimol ako Trevorove dýchanie oťaželo a atmosféra zhustla.

„Ooo prepáč, asi to nemám rozoberať pred tvojim dievčaťom." zarazila som sa. Po prvý krát som odlepila oči od obedu a uprela sa na príliš zvedavého chlapca. Mal modré oči a ostré črty. Mal veľmi symetrickú tvár, hádam by mohol robiť modela alebo niečo také. Nepochybujem, že práve jeho črty sú to, čo takéto spoločnosti hľadajú. Široké ramená a už na pohľad silná, vyšportovaná postava. Bolo vidieť, že sa o seba stará. Tak isto bolo nad mieru jasné, že nevidí za vlastný nos. Takéto typy spoznám na sto honov.

Trevor sa prudko postavil a rukami pri tom hlasno tresol do stola. Trhlo ma od ľaku. Nebola som však jediná, kto sa náhlej hlasnej rany zľakol. Polovica ľudí v jedálni stíchla a obrátila na nás pohľad. Bolo to už druhý krát čo ma dnes vystrašil. Takisto druhý krát, čo na na nás strhol nechcenú pozornosť. Ruky mal zaťaté do pästí a chlapca prepaľoval pohľadom. Ten bol však stále ľahkovážny a Trevorovi sa doslova smial do ksichtu.

„Vidím, že som zahral na citlivú strunu všakže?" na tvári mal prilepený nepríjemný, škodoradostný úsmev. Bolo jasné, že presne o toto mu šlo. Chcel Trevora vyprovokovať. „Kto ona vlastne je?"  vyhodil rukou smerom ku mne. Bola som prekvapená aký bol náhle agresívny. Prechádzajú aj muži niečím ako PMS? Zmeny nálad a tak? Náhle sa aj on postavil a rozhodil okolo seba rukami. „Nevieme ani ako sa volá."

„Teba nemusí zaujímať kto je, ani ako sa volá idiot." precedil Trevor pomedzi zuby a ja som vedela, že som v tejto chvíli doobedovala. Zvyšok obeda som nechala na tácke a natiahla sa po tašku. Zdvihla som ju zeme a zvierajúc ju v ruke som sa postavila. Naklonila som sa a snažila sa hovoriť čo najtichšie aby ma napriek hrobovému tichu v celej miestnosti počul len Trevor.

„Mám ešte hodinu asi už pôjdem." šepla som, hlavu som však držala sklonenú. Nie je treba ani dodať ako nepríjemne som sa v tejto chvíli cítila. Utešovala som sa však myšlienkou, že minulý pondelok bol oveľa horší. Nuž, pondelky na tejto škole sú asi prekliate. Keďže žiadna reakcia nenasledovala a ja som fakt nechcela stráviť v tejto vypätej atmosfére ani sekundu dlhšie vydala som sa na odchod.

Trevor prehodil svoj batoh cez plece a bez slova ma nasledoval. Chytil ma okolo pliec a vtlačil mi bozk do vlasov. Akoby sa ma snažil ukryť pred všetkými tými ľuďmi. Bola som mu za to vďačná. Čo sa mňa týka, vždy vie ako sa zachovať.

Trevor ma viedol akýmisi chodbami. V tejto škole som sa ešte moc nezorientovala a popri tempe aké Trevor nasadil by bolo aj tak nemožné spoznať kde to sme. Nakoniec som skončila len pri tom, že som hľadela na topánky aby som aspoň nezakopla.

Zastavili sme pod akýmsi schodiskom kde si Trevor sadol na lavičku. Okamžite sa oprel lakťami o kolená a hlavu si zložil do dlaní. Sadla som si vedľa neho a prešla mu rukou po chrbte.

„Čo sa deje?" spýtala som sa ho nežne. Nechcela som ho rozzúriť a vedela som, že vyzvedanie neznáša. Napriek tomu som akosi cítila, že celý deň sa nad nami niečo vznáša a je tu čosi, čo mi chce povedať.

„Ale nič." zdvihol hlavu z dlaní a oprel sa dozadu. „Netráp sa."

„Vidím, že ťa niečo trápi." nedala som sa tak ľahko odbiť aj keď som spravila sama so sebou dohodu, že ak mi to ani teraz nepovie prestanem vyzvedať a poviem mu o tej nepríjemnej spolužiačke z chémie. Nech príde na iné myšlienky.

Sťažka vydýchol a privrel oči. „Chcú ma vyhodiť z tímu."

Vypľul zo seba na jeden dych, že som mu skoro ani nerozumela. Vydýchla som. Trevor miluje hokej, nemôžu ho predsa vyhodiť. Hokej je jeho celý život.

„Čo sa stalo?" opatrne som sa spýtala.

„To kvôli tomu incidentu s tým kreténom minulý týždeň. Že vraj neviem kontrolovať svoj hnev či čo... Neviem." hlavu zas zložil do dlaní a ja som položila tú svoju na jeho plece. Cítila som, že je jeho tep už pomalší a dych sa stáva pravidelnejším. Povzdychla som.

„Niekedy sa nevieš ovládať, to je pravda. Si horúca hlava." povedala som nakoniec. Nemôžem mu predsa klamať, že nespravil nič zlé. „Ale určite ťa nevyhodia. To ťa len tak strašia."

„Preto ma ten.." prehltol nadávku, ktorá sa mu už už drala z hrdla. „provokoval."

„Nesmieš sa nechať." povzbudila som ho a zdvihla sa. Za chvíľu bude zvoniť a ja vôbec neviem kde to sme. Nechcem prísť neskoro. Upriamil na mňa pohľad a ja som k nemu natiahla ruky aby som ho vyzdvihla na nohy.

Vtiahol ma do objatia. „Som rád, že si tu."

„Ale prosím ťa." zasmiala som sa a odtiahla. „Len ti tu robím problémy."

Nič nepovedal len sa uškrnul a vydali sme sa na cestu. Prechádzali sme pomedzi študentov kým sme konečne dorazili ku triede kde som mala mať hodinu. Rozlúčili sme sa a ja som prekročila prah rovno so zvonením. So sklopenou hlavou som sa blížila k poslednej lavici a mlčky si sadla.

„Ahoj." ozvalo sa vedľa mňa. Mužský hlas mi bol okamžite povedomý a hneď ako som zdvihla hlavu som sa utvrdila v tom čo som si myslela. „Som Sean." natiahol ku mne svalnatú ruku so škodoradostným úškrnom na tvári.