Ochranca✔️

42. časť

Rosie

„Ja..." zarazil sa, akoby bol prekvapený, že ma zbadal v dverách. Akoby sa so mnou nechcel stretnúť len aby sa vyhol nepríjemnej konfrontácií. To bol celý on. Radšej nechal veci odstáť, kým sa samé vyriešia než by sa mal púšťať do hocakého konfliktu. „prišiel som za Trevorom."

Bez slova som odstúpila od dverí, nechávajúc ich za sebou otvorené aby mohol vojsť dnu. Lenivou chôdzou nesmelo prekročil prah dverí s pohľadom zabodnutým do zeme a rukami vo vreckách. Prekvapilo ma, že klopal a takisto aj že zostal stáť dole. Možno sa s Trevorom znovu pohádali a nechce prekročiť pomyselnú hranicu.

Vyšla som schody a vošla do Trevorovej spálne. Dva krát som jemne ťukla na povrch dverí a čakala kým z druhej strany započujem jeho hlas. Nerada za ním chodím práve sem. Vždy s niekým telefonuje alebo sa s niekým rozpráva alebo na niečom pracuje. Jednoducho, nech tu prídem hockedy vždy je nad slnko jasné, že ho ruším.

„Prišiel Jason," prehovorila som tlmeným hlasom opierajúc sa o zárubňu potom, čo som do dverí nežne strčila aby sa predo mnou otvoril veľký priestor Trevorovej pracovne. Sedel vo veľkom kresle a spoza notebooku mu trčal iba vrch hlavy.

„McCann?" pokrčil obočie a zdvihol ku mne prekvapený pohľad. Vyskakujúc na nohy som si nemohla nevšimnúť nenápadného, samoľúbeho úškrnu na jeho tvári. Keď prechádzal okolo mňa vtlačil mi letmý bozk na čelo mrmlajúc tiché: „Ďakujem."

Rezkou chôdzou sa vydal k dverám a zostal po ňom len závan vzduchu, ktorý okolo seba rozvíril. S povzdychom som sa vydala za ním. Nieže by som chcela načúvať ale bola som zvedavá. Až moc zvedavá na to, aby som sa len tak odpratala kdesi do rohu. Vchádzajúc z izby som sa podoprela o zábradlie a sledovala ich.

Boli pohádaní, to bolo jasné už z prvého pohľadu. Stáli oproti sebe, obaja vypnutí a naježení. Jeden druhému sa snažili sebavedomým postojom ukázať kto je viac. Trevor si bol sám sebou viac istý než Jason ale možno som bola len zaujatá.

„Takže si predsa len prišiel," preťal Trevor ticho medzi nimi. Po doznení jeho hlasu, hrubšieho ako obvykle, sa v miestnosti rozprestrelo napäté ticho. Jason sa ostýchal prehovoriť. Sledoval každý Trevorov nádych akoby ho analyzoval. A ako som poznala Jasona tak to bolo iste presne to čo robil.

„Nie kvôli tomu, kvôli čomu si myslíš," prehovoril naoko ostýchavým, no v hĺbke pevným hlasom. Bolo jasné, že je presvedčený ako o sebe, tak aj o svojom tvrdení.

„Nechápem," založil si nedbalo ruky na hrudi ale ten jeho predstieraný pokoj a rozvaha bola márna pretvárka. Nikto mu neskočil na lep. Už len z toho, s akou nenávisťou vypľul jediné slovo bolo jasné, že Jasonová veta ho dokázala vytočiť.

„Vymyslel som plán," chytil sa Jason znovu slova. Hľadel mu do tváre a akoby ho prosil o povolenie aby ho aspoň vypočul. „inú cestu, výhodnú pre všetkých."

Trevor odfrkol a hodil hlavou inde. Ironicky sa uškrnul a s rukami ešte vždy založenými na hrudi spravil krok bližšie k nemu. Snažil sa hovoriť potichu ale počula som ho: „Dal som ti na výber z dvoch možností. Nie preto aby si prišiel s tretou ale aby si si vybral."

„Neverím, že toto myslíš vážne," pokrútil Jason neveriacky hlavou.

„Tak by si mal začať," zavrčal pomedzi zuby.

„Spamätaj sa, začni uvažovať," hovoril Jason tvrdým hlasom, napriek tomu jeho slová zneli skôr ako prosba. „myslíš si, že ja som ten zlý? Keby si sa nenechal tak pohltiť a trochu rozmýšľal tak by si videl, že ja som ten, ktorý uvažuje správne."