Po smrti starej matky sa Christine ocitá v spustnutom mestečku zvanom Crowfall, ktorému na jeho zašlú slávu zostali už iba spomienky. Kým jej rodičia vybavujú pohreb a čakajú na rozsudok testamentu, chápe, že jej osud je už aj tak dávno spečatený. R...
Každý z obyvateľov mestečka Crowfall vedel, že hoci močarisko vyzeralo byť plytké, jeho vody boli v skutočnosti zradné a nepredvídateľné.
Najprv ste stáli na jeho okraji a kopali do trsu divokej trávy a zrazu vás bahno stiahlo až po kolená dole. Chlad zo špinavej vody vám prenikol cez oblečenie a pokožku až do špiku kostí, v priebehu sekúnd vás úplne vysilil. A hoci ste len pred chvíľkou mali pevnú pôdu pod nohami, teraz ste klesali čoraz viac nadol, neschopní zachrániť sa. Vody močariska sa vtedy zdali nekonečné, akoby siahali až do samotných hlbín pekla.
A možno tam skutočne siahali. Tí, čo tam však zmizli, sa odtiaľ nikdy nevrátili, aby nám o tom porozprávali.
No keď kráčala po okraji močariska ona, neočakávala, že sa niekedy vráti naspäť.
Urobila niekoľko krokov vpred a voda sa pred ňou nedočkavo rozostúpila, aby ju privítala. Pohladila bledou krehkou rukou sčerené vlnky na hladine a vstúpila hlbšie. Hoci voda bola špinavá, vpredu sa jej zdala omnoho priehľadnejšia. Namiesto blata a trávy v diaľke videla už iba čistú vodu, ktorá na spodku tmavla, aby zakryla jej strach z hlbín.
Zovrela pery a pokračovala ďalej. Nebolo viac cesty späť. Len čo ste sa rozhodli vstúpiť dnu, voda vás už nepustila. Od toho momentu mala na vás právo. Patrili ste jej. Celým svojim telom i dušou.
Teraz jej siahala už po bradu, obmotávala sa jej okolo krku a snažila sa ju stiahnuť nadol. Spočiatku boli jej dotyky príjemné, šuchot vodných rastlín jej šepkal upokojujúce slová, naivné klamstvá, ktorým tak veľmi chcela veriť.
Uprostred na hladine videla obrovský zelený list lekna. Puk sa rozvinul a ona uvidela jemné biele lupene jeho kvetu.
Je to tak správne, preblyslo jej hlavou.
Naraz lekno priamo pred jej očami zvädlo a uschlo ako ilúzia. Klzké dno, ktoré ju po celý ten čas podopieralo, zmizlo. Vykríkla, natiahla ruku, no voda sa na ňu vrhla ako vyhladované zviera. To, že kričala, nepomohlo. Do týchto častí aj tak nikto nechodil...
Nevedela, čo si počať, voda ju sťahovala čoraz hlbšie a hlbšie, do temnoty tak nepreniknuteľne tmavej, až to vyzeralo akoby sa cez hladinu dostala do úplne iného sveta. Možno sa skutočne prepadávala do samotného pekla.
Z úst a nosa jej vyšlo niekoľko bublín, nechcela sa nadýchnuť, ale odporná voda v ústach ju pošteklila a ona sa rozkašľala. Mala pocit akoby jej pľúca zalial ťažký tekutý kov, ktorý ju pálil a bodal zároveň, kým klesala hlbšie.
Nemyslela na budúcnosť, na svojich najbližších, ktorých už nikdy viac neuvidí. Nemyslela na Boha, ktorý by ju bol spasil a oslobodil. Možno naozaj nechcela zomrieť. Možno sa iba nechala strhnúť momentálnym zúfalstvom.
Nech už boli jej posledné myšlienky akékoľvek, napokon za sebou nechala iba niekoľko osamotených bublín.
Tak sa končila oficiálna verzia obyvateľov Crowfall...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
