Wicked

Kapitola VII.

Keď sa po sne so starou mamou nad ránom zobudila a na stole našla balíček vykladacích kariet zo sna, potešila sa. Hneď nato si ale spomenula na jej odkaz a úsmev jej zamrzol na tvári. Tri obrázky kariet zo sna si pamätala jasne, akoby sa na ne vôbec nedívala počas noci iba v slabom svetle sviečok, ale ako keby mala tie obrázky vypálené do pamäti.

Pamätala si, že ako odkrývala správy kariet a stará mama jej ich pomáhala rozlúsknuť, ukladali použité karty navrch kôpky. A predsa, keď sa natiahla po kartách a vytiahla prvé tri, ich obrázky boli úplne odlišné, cudzie.

Zmätená vzala ešte pár kariet zvrchu, keď si spomenula na jej varovanie: „Nikdy si nesmieš prezrieť všetky obrázky kariet, ktoré som ti dala."

Christine netušila, prečo to tak bolo, no rozhodla sa ju poslúchnuť a ďalšie karty viac nepozerala. Namiesto toho ich napchala naspäť do škatuľky a potom ich schovala pod vankúš do svojej postele, akoby ju mali chrániť pred ďalšími snami.

Vietor skuvíňal pomedzi škáry a ona otrávene zamrnčala. Kým spala, v peci jej znova vyhaslo a ju iritovalo, že sa musela v noci budiť, aby mohla hodiť dovnútra ďalšie polienko. Zobrala zápalky a kým sa snažila znova rozdúchať oheň, mala pocit, akoby jej ruky a nohy za ten čas zľadovateli.

Keď konečne znova zakúrila, zdvihla sa, aby zaliezla naspäť do postele. Posledný raz podišla k stolu, kde už ostala iba jedna jediná zhorená svieca a pozrela von oknom. Pomedzi stromy zahliadla miznúcu siluetu.

Natlačila svoju tvár k oknu, no postava už dávno zmizla v šere. Z druhej strany domu mali výhľad na mesto, no netušila, čo je na tejto strane. A potom si spomenula.

Močarisko. Amber jej to predsa povedala včera na pohrebe. Bude sa tam musieť ísť pozrieť, hoci i dneska.

Znova vliezla do postele, no už viac nedokázala zaspať. Výsledok toho všetkého bol, že sa cítila celá dolámaná a jej myseľ mala problém spracovať veci, ktoré sa jej diali. Vedela, že ich bude musieť skôr či neskôr spracovať, ináč sa na tomto mieste načisto zblázni. Namiesto vylihovania rozhodla, že sa teda nejako dá dohromady a príde dnes do školy skôr.

Keď kráčala dole kopcom do školy, premýšľala nad tým, či sa má spýtať mamy na tie karty. Teraz bezpečne spočívali v jej ruksaku. Možno jej tam mama dala včera večer, keď už zaspala. Išla si ľahnúť skoro, cítila sa po tom pohrebe strašne vyčerpaná a na tomto mieste aj tak nebolo čo robiť. Totálne sa tu nudila. Premýšľala nad tým, čo také tu môžu decká robiť po večeroch, keďže tu takmer nič nefungovalo.

Chvíľku premýšľala nad tým všetkým, ale napokon sa rozhodla, že tie karty sa tam skrátka objavili. Pochybovala o tom, že ju matka podporila v týchto veciach. Tieto jej „záľuby", ako to ona s otcom neraz nazvali, totiž boli tŕňom v ich očiach. Oni chceli mať doma slušnú dcérušku, ktorá sa vo voľnom čase bude venovať štúdiu ďalšieho cudzieho jazyka, alebo hre na nejaký hudobný nástroj.

Christine namiesto toho pálila sviečky a vykladala karty. Niečo, čím sa nikdy nedokáže uživiť, a nakoniec ju aj tak všetci budú mať za podvodníčku. A to citovala ich slová. Niekedy premýšľala, ako by sa asi zatvárili, keby im ukázala, čo skutočne dokáže. Mama by bola totálne vydesená. Možno to nechcela dať najavo, ale Christine si bola istá, že takéto veci neschvaľuje práve preto, že sa ich bojí.

Otec bol... iný. Nebál sa týchto vecí, ale mal pred nimi akýsi rešpekt. Nebol za tým strach z neznáma a nepochopeného, ako tomu bolo u mamy. Bolo to, akoby on v tieto veci veril a vedel, čo všetko mu môžu priviesť do života.