Wicked

Epilóg

Bol jeden z posledných letných dní. Dnu do kuchyne im svietilo slnečné svetlo, klimatizácia v byte hučala naplno. Bola strašná horúčava a meteorológovia sľubovali, že nádherné počasie bude pokračovať aj v septembri.

Leto tu bolo úplne iné než v Crowfall. Bolo tu stále rovnako horúco a dusno, ale pri klimatizácii a luxusných studených miešaných nápojoch to nevyzeralo tak zle.

„Tak tomuto neuveríš, Amber," uškrnula sa na ňu mama a potom jej otrčila svoj smartfón.

Teraz sedela za stolom a popíjala kávu. Len pred pár minútami prišla z práce a práve si čítala správy na svojom telefóne, čo robievala ako svoj pravidelný „popracovný" rituál. Amber si ho vzala a potom škúlila na internetový článok v novinách, aby dovidela aspoň na nadpis. Čítať ten dlhý článok sa jej teda vonkoncom nechcelo. No keď uvidela v názve článku meno mestečka Crowfall, predsa to len upútalo jej pozornosť. Namiesto čítania tony textu sa ale snažila nájsť nejaké fotografie, ktoré by boli zhovorčivejšie.

„Takže napokon sa tá ťažba v Crowfalle úplne zastavila," oznamovala jej mama, keď videla jej vyhasínajúce nadšenie z čítania. „Dotiahli tam skupinku archeológov a tí pri svojom skúmaní zistili, že na dne toho vysychajúceho jazera sú pozostatky starej kamennej svätyne."

„Čože?"

Po celý čas si myslela, že tá svätyňa v skutočnosti ani neexistovala. Myslela si, že to bola nejaká iná dimenzia, keďže tam musela chodiť tak, že klesala ku dnu v jazere. V živote by jej nikdy nenapadlo, že to tam bolo naozaj. Myslela si, že sníva, alebo cestuje mimo tela, alebo je mimozemšťan, skrátka čokoľvek.

„Vraj sa muselo jednať o nejaký starý kult, ktorý oslavoval živly. Keďže to je unikátny nález, rozhodli sa, že stojí zato to preskúmať bližšie. Nič podobné nenašli v tejto oblasti. Myslia si, že to je niečo, čo je typické iba pre Crowfall. Takže tá ťažba je tak stopnutá definitívne."

„Aj keby ale nebola," povedala Amber, „už by sa nič nemalo stať."

Vrátila jej telefón.

„A ani nebudú, napokon tam žiadne rašelinisko nebolo. A keby aj áno, je príliš vzácne nato, aby si na tom niekto mohol napchať vrecká."

V ten deň, keď už bolo po všetkom, mama zavolala ocovi, aby po nich prišiel. Konečne odchádzali domov.

Rozlúčila sa s dedom a potom spolu s mamou nastúpili do auta a viezli sa preč. Amber si musela priznať že hoci sa cítila trocha smutná, stále sa tešila nato, ako zvyšok svojich prázdnin strávi civilizovane, v meste, v ktorom sa narodila i vyrastala.

Iste, chýbala jej tá neskutočne nádherná nočná obloha, no keď sedela v noci na okne a sledovala mestské svetlá, pochopila, že jej miesto je tu.

Netvrdila, že byť čarodejnicou nebolo fajn, teraz, keď porazila svoju úhlavnú nepriateľku, malo jej čarodejníctvo iba samé výhody, no omnoho lepšie sa cítila vo svojom starom živote, kedy bola iba obyčajnou Amber s obyčajným menom, ktorým jediným problémom je to, že sa zabudla pripraviť na písomku a ani len netuší, na akú vysokú školu má ísť študovať.

„Zaujímalo by ma, či niečo zistia," zamýšľala sa mama nahlas. „Celkom by som sa tomu potešila."

„A čo také by mali? Nič tam zrejme už aj tak nie je," presviedčala ju.

Hoci chrám vyčistila, boli to iba ruiny. A nikde neboli žiadne vytesané ornamenty ani kresby, skrátka nič, čo by bližšie napovedalo, o čom to miesto kedysi bolo. Ak chceli vedieť, ako vyzeralo, pokojne by im ho opísala. Bola tam predsa a nielen raz.

„Stále tomu nechápeš, Amber?" usmiala sa na ňu mama.

„A čomu?" pokrútila hlavou.

„Kult, ktorý oslavoval živly."

Chvíľku na ňu nechápavo hľadela.

„Chceš povedať, že," zažmurkala a potom ukázala prstom na ňu a na seba.

„Áno. Myslím si, že zakladateľmi toho kultu bol náš rod. Každému z nás predsa odjakživa pomáhal nejaký živel. To nemôže byť náhoda. Možno nám skrátka slúžili zato, lebo sme im slúžili i my? Teda, aspoň v nejakej ďalekej minulosti. Taktiež povedali, že niečo podobné zatiaľ nikde inde nenašli. Musí to byť niečo, čo je vyslovene naše. Menili sme históriu mesta Crowfal po stáročia."

„Žartuješ."

„Prečo nie? Spomínala si predsa, že ťa to miesto upútalo a že si cítila povinnosť vyčistiť ho. Ja si myslím, že na tom musí niečo byť. Možno práve preto."

„Máš strašne bujnú fantáziu," povedala jej Amber.

„Nemám," stále sa usmievala.

„Tak je to potom iba náhoda!" zakričala na ňu Amber a potom sa vybrala k dverám svojej izby.

„Sama dobre vieš, že náhody neexistujú," zatrilkovala za ňou mama.

„Viem!" odvrkla.

Nemohla si však pomôcť, toto zistenie jej viditeľne zdvihlo náladu.

Bol koniec letných prázdnin a ju o pár dní čakal znova typický stereotypný školský život. Tie isté tváre, tie isté predmety, tie isté haldy učiva a domácich úloh. Súboj s Ember a podivné sny jej ale nechýbali.

Keď vošla do svojej izby a pozrela na svoj batoh, zdalo sa jej, že jeho bočné vrecko je tak trocha vyduté.

Prišla k nemu a skontrolovala ho. Vytiahla z neho balíček tarotových kariet. Zadná strana na nich jej bola dôverne známa. Dve karty z tohto balíčka predsa už dávno mala. Chvíľku ju lákalo pozrieť sa na ich obrázky, no keď si spomenula na tie dva, ktoré jej škodoradostne zanechala Ember, rozhodla sa, že nechá tieto čertove obrázky na pokoji.

Áno, stále bola čarodejnica, no nateraz sa rozhodla svoje remeslo zavesiť na klinec. Aspoň do doby, kým sa znova neobjaví na návšteve u svojho deda. Crowfall sa vždy tešil, keď cítil príchod svojej čarodejnice.

Sadla si za svoj stôl a otvorila jednu zo zásuviek. Zviazala balíček kariet tenučkou gumičkou, ktorú tam mala hodenú a potom ho napchala do zadnej časti zásuvky. Možno sa jej raz zídu. Oprela sa na stoličke a vzdychla. V jej izbe bolo strašne teplo. Chcelo by to nejaký vetrík.

Vánok, ktorý sa k nej predral cez tvorenú vetračku, ju pohladil pod bradou a potom jej poláskal vlasy. Nemohla si odpustiť, jeho studený jemný dotyk fungoval omnoho lepšie, ako hrkotajúca klimatizácia.

Znova jej postrapatil vlasy a zotrel pot z tváre. No omnoho radšej ju šteklil po brade a po krku.

„Si strašne lepkavý, vieš to?" usmiala sa.

Vietor ihravo zapískal a potom vyletel naspäť von.