Wicked

Kapitola XXII.

O dvadsať rokov neskôr...

„Amber, poď už konečne!"

„Idem!" zakričala s rukou na mobile. „Musím už bežať," povedala rýchlo do telefónu. „Ideme za dedom, čo som ti hovorila, ale večer by sme mali byť naspäť. Zatiaľ sa maj."

Schovala mobil do vrecka a z operadla stoličky stiahla tenký sveter. Vonku bolo horúco ako v pekle, ale bola si istá, že otec vypeckuje klímu až kým s mamou nezamrznú. Z postele vzala ešte tašku a vybehla z izby.

Kým sa obúvala, mama strčila kľúč do zámky a netrpezlivo cmukla perami. Amber vybehla von na chodbu a dupala dole schodmi. O minútku nato už stála pred parkoviskom. Otec sedel už za volantom, motor naštartovaný.

„Čo je toto za auto?" opýtala sa.

„Požičal som si ho," odvetil. „Nenechám si to svoje rozbiť na tých strašných cestách."

„Uhm," povedala len.

Vlastne ju to ani nezaujímalo. Opýtala sa to len preto, aby neboli ticho. Onedlho však po schodoch zbehla aj mama a nastúpila dnu, čím ich oslobodila od nepríjemného ticha.

„Máme všetko, môžeme ísť," usmiala sa na otca.

Dupol nato a prefrčali po prázdnej ceste, ktorá viedla popred bytovku. Kým vychádzali na hlavnú, Amber sa oprela na zadnom sedadle a vyzrela von oknom. Cesta do Crowfallu bude trvať niekoľko hodín.

Otec zapol klímu a ona si na ramená natiahla sveter. Aj mama sa snažila zababušiť, no rukáv jedného z nich mala stále prikrátky. Amber znova prešla po jej tetovaní. Netušila, odkiaľ ho nabrala, no bola si istá, že dvadsať rokov dozadu bolo ťažšie dať si tetovanie ako teraz, keď bolo tetovacie štúdio v každom jednom meste.

„Aj ja chcem tetovanie," povedala len tak do prázdna.

Otec čosi zašomral, ale ona ho ignorovala. Už jej povedal asi tak stokrát, že jej to nikdy nedovolí. Nepáčilo sa mu to. Ale mamu si vzal, hoci jej predlaktie vyzeralo akoby ho namočila do atramentu. Aj keď jej rokmi čierne pigmenty akosi vybledli a teraz mali farbu tmavého smaragdu.

„Aj mama má tetovanie."

„Amber," videla ju v spätnom zrkadle, keď prevrátila očami. „Dala som si ho spraviť, keď som bola mladá a hlúpa."

„Ja nie som hlúpa."

„Si moja dcéra," dodala ako argument.

Amber sa zasmiala.

„Ako sa má dedo?"

„Prečo sa ho nespýtaš, keď sa s ním stretneš?"

„Je čudný. Neviem, čo mám pri ňom hovoriť."

„Vždy bol čudný," odvetila mama. „Ale to sa ti zdá len zato, že s ním nie si často. Keby sme tam chodili častejšie, určite by ste si boli bližší."

Častejšie návštevy by asi nezvládla. Crowfall bol síce fajn staré mesto, ale nevedela si predstaviť existovať tam. Všetci ľudia sa poznali a neustále po sebe čumeli. Ak jeden z nich urobil čosi podozrivé, na ďalší deň o tom vedeli všetci.

Vzdychla a vytiahla z tašky slúchadlá. Asi si počas cesty zdriemne. Len čo si pustila hudbu a dovolila klesnúť viečkam, pocítila únavu. Včera dlho do noci četovala na internete a hoci bola dnes sobota a mohla si pospať, namiesto toho musela skoro vstať, aby sa mohli vychystať a ísť navštíviť starého otca. Otravné. Dunenie motora ju postupne uspalo.