Wicked

Kapitola II.

Christine sedela znova v aute a sledovala mihajúci sa Crowfall za oknom. Nebolo žiadnou záhadou, prečo sa pri vymýšľaní názvu mesta jeho zakladatelia zhodli na vranách. Bolo ich tu neúrekom. Keď ráno vybehla vonku, aj cez hustú hmlu videla množstvo čiernych operencov sediacich na najbližších holých konároch. Vetchý suchý strom sa prehýbal pod ich ťarchou, ale oni mu nevenovali pozornosť. Namiesto toho ju zhora mlčky sledovali.

„Chris?"

„Idem," zakričala na otca a poponáhľala sa za ním do auta.

Vrátili sa naspäť, aby si mohla zbaliť viac vecí a oficiálne sa zabývať v dome starej mamy. Tak ako predpokladala, rodičia sa rozhodli, že chvíľku pobudnú na tomto mieste.

Samozrejme, táto myšlienka im zrejme skrsla v hlave už počas vybavovania pohrebu, no otec za ňou prišiel iba dnes ráno, aby jej oznámil, že vybavovačky sa „zrazu" natiahli a oni tu budú musieť zostať dlhšie, než plánovali. Ale aby nevymeškala žiadne učivo, pretože maturitný ročník je vskutku dôležitý, riaditeľ školy bol taký láskavý, že ju vzal uprostred novembra. Šľachetné.

„Máš so sebou všetko?" opýtal sa jej.

Prikývla.

Boli naspäť v Crowfall, no tentoraz bol zadok auta napchatý obrovským kufrom na kolieska, ktorý jej otec v ten deň kúpil. Okrem svojich obľúbených vecí totiž musela so sebou zobrať aj učebnice a veci na prípravu do školy.

Bolo smiešne, ako jednoducho dokázala svoj život poskladať do boxu z pevných stien potiahnutých látkou. Oblečenie, pár obľúbených kníh a predmetov... A to bolo vlastne všetko. Mala omnoho menej vecí, než priemerný tínedžer v jej veku. Nebolo potrebné lúčiť sa s kamarátkami, či spolužiakmi. Možno budú aj radi, keď zistia, že sa s ňou už neuvidia.

„Viem, že je to náhle, ale netušil som, že to takto dopadne," prehovoril otec.

Klamár.

„Ani mama nie je nadšená, že bude musieť ostať s tebou tu a na všetko dohliadať, ale nemohol som si dovoliť zobrať dovolenku."

A bolo jednoduché nechať svoju nedokonalú ženu s dcérou vo svojej nedokonalej minulosti a tváriť sa, že život ide ďalej, pomyslela si Christine.

„Je to kvôli tomu dievčaťu?" opýtala sa.

Otec sa prudko nadýchol a zovrel volant. Niekedy bolo tak jednoduché v ňom čítať, až nechápala, ako sa mu v práci darí manažovať množstvo ľudí.

„Viem, že o tom viete. Skôr či neskôr by sa vám to aj tak donieslo do uší."

„Nie, nie je to kvôli tomu."

„Bolo to len raz," opáčila Christine. „A o nič nešlo. Bola opitá, chápeš."

„Dočerta, Christine!"

Dupol na brzdy a ju hodilo dopredu. Pás ju bezpečne zadržal a vrátil na sedačku. Sledovala, ako cez cestu preskočil jeleň a zmizol v neďalekých stromoch. Pozrela sa na otca a niekoľko sekúnd si iba mlčky hľadeli do očí.

„Ale ty si nebola opitá," skríkol na ňu. „A si už dospelá, tak sa tak správaj!"

„Prečo ti to tak strašne vadí?" spýtala sa. „Bol to len omyl, pokus. Čokoľvek to bolo, viac sa to nezopakuje. Myslela som, že zato všetko môžu moje záľuby, ale napokon som vydedukovala, že to nebude ono."

„Nie si jediná, kto vie čítať v ľuďoch, Christine," vydýchol.

Zdalo sa, že búrka prehrmela. Fičali ďalej po ceste a otec vyhodil smerovku. Pokračovali naspäť po blatistej koľaji nahor do kopca. Z komína už stúpal sivý dym, mama si zobrala dovolenku a zjavne sa rozhodla vyhnať zimu, ktorá bola v celom dome.

„Krv, ktorá ti koluje v žilách, nezmením, ale všetko ostatné áno."

Pozrel na ňu a vystúpil z auta. Christine vybehla za ním, ale on jej iba vyložil von kufor a znova nastúpil. Musel ísť nazad, zajtra ho čakal perný deň v práci. Iba ona s mamou ostanú odrezané na tomto konci sveta.

„Počkaj, čo si tým myslel?" zakričala za ním.

„Mysli nato, že tu sa budú chýry šíriť ešte rýchlejšie, než doma," varoval ju. „Ak nechceš byť za čudáčku, mala by si svoje záľuby skrývať."

Bezmocne sledovala, ako jeho auto mizlo v diaľke. Jediný čudák v ich rodine bol on sám.