Wicked

Kapitola XII.

Keď Christine precitla, kráčala hore kopcom k cintorínu. Pamätala si, že Amber bývala v dome pri ňom, hoci nevedela, v ktorom presne. No keď prechádzala popri nich, v oknách sa nesvietilo, až na jedno jediné.

Závesy boli zatiahnuté, ale Christine mohla aj tak vidieť tlmené svetlo z lampy. Dokonca, zdalo sa jej, že sa troška zachvelo, možno to nebola lampa, ale sviečky. Zdvihla sa do vzduchu a preletela k oknu. Prešla cez sklo akoby to bola iba hladká hladina jazera. Ocitla sa v malej izbe, polepenej staromódnymi tapetami a niekoľkými plagátmi. Na poličke na stene sa nachádzalo kopec plyšových hračiek, po izbe bolo rozhádzané oblečenie.

Amber sedela na stoličke a Christine uvidela vôkol nej niekoľko zapálených sviečok. Rozhliadla sa po jej izbe a videla, že sa snažila napodobniť jej rituály. Okrem sviečok v pohároch uvidela i niekoľko kameňov porozkladaných po izbe. Zo zárubne viseli nejaké zvláštne prívesky, nechýbali čínske červené pletené šnúrky.

Čo ju však ale dostalo najviac, bolo, že Amber vykladala karty. A keď Christine zazrela ich rub, nahnevala sa. Amber mala jej karty, ktoré dostala od starej mamy? Znamenalo to, že jej ich dal Gabriel?

Amber bola zvláštna. Celý čas čosi drmolila o čarodejníctve a zo zariadenia jej izby bolo jasné, že sa takým veciam venuje, no predsa z nej necítila žiadne obrovské vlny mágie. Bola iba dievča, ktoré sa venovalo týmto veciam. Necítila z nej vôbec nič také ako z Gabriela.

Amberine pery čosi nečujne zašepkali, ale Christine aj tak zachytila prúd jej myšlienok. Pýtala sa na Gabriela. Bola do neho až po uši. Chcela vedieť, čo znamená, že jej dal tento darček, karty. Akoby nevnímala, že sú to v skutočnosti karty Christine. Silno pochybovala o tom, že jej ich dal preto, aby jej ich vrátila.

Christine podišla bližšie a naklonila sa nad ňu. Videla, že vyťahuje z balíčka karty a našla svoju príležitosť ukázať jej, aký je v skutočnosti. Zľahka sa dotkla kariet a keď ich Amber obrátila, zjavili sa pred ňou presne tie isté obrázky, aké tam predtým videla Christine.

Amber sledovala hrozivé obrázky kariet a Christine zacítila jej strach. Tvrdohlavo však odmietla veriť veštbe a znova zamiešala karty. Keď ich rozložila na stôl opäť, Christine zazrela všetky tri pozitívne karty, ktoré videla i predtým. Amber bola zaslepená a odmietala veriť skutočným znameniam, ktoré jej karty ukazovali.

„Mala by si ju nechať na pokoji, Christine."

Trhla sa, keď začula hlas za svojim chrbtom. Zvrtla sa a uvidela vedľa seba Gabriela. Vznášal sa vo vzduchu rovnako ako ona.

„Prečo ma prenasleduješ?" spýtala sa.

„Nepovedal som ti to? Pretože po tebe túžim."

„Si smiešny," zavrtela hlavou.

Vyletela von oknom z Amberinej izby a on ju nasledoval. Vyzdvihla sa vysoko do vzduchu, sledovala toto mŕtve mestečko a pochopila, že kým u nich doma bolo mesto v noci vysvietené tisíckami svetiel, Crowfall bol zahalený hlbokou tmou. Iba kde-tu videla slabé svetlo starej pouličnej lampy, no na okraji, kde boli domy, nebolo po umelom osvetlení ani stopy.

„Prečo by som mal byť smiešny?" opýtal sa Gabriel. „Cítil som to, cítila si to. Christine, náhoda neexistuje."

Zastala a pozrela na neho. Vyzeral presne tak ako dnešný deň v škole, ležérne oblečený, upravený a predsa v jeho existencii bolo čosi rebelantské, čo jej vždy rozbúšilo srdce. Kým ostatní chalani v jej veku boli totálni idioti, on pôsobil už dospelo, sebavedome, sofistikovane. A predsa nebezpečne.