Wicked

Kapitola XXVIII.

Svet vôkol Amber bol zrazu iný. Nevedela, či to bolo tým, že sa zmenila ona sama, alebo to všetko malo na svedomí odomknutie zámky, ktorá cvakla v jej vnútri a od toho momentu jej brnelo celé telo.

Otvorila dvere na dome a bez rozlúčky vyšla von. Vedela, že toto svoje rozhodnutie neskôr oľutuje, no aj napriek tomu to tak chcela. Iste, bola nahnevaná a urazená, stále mala pocit, že na ňu bola daná ťarcha hriechov, ktoré nikdy v živote nespáchala. Ona by sa svojej kamarátky nevzdala. Nenechala by, aby ich priateľstvo rozbil nejaký chlapec. O to viac, pokiaľ nešlo o lásku, ale iba o nejaké choré manipulovanie kvôli mágii.

Zdvihla hlavu a pozrela na nočnú oblohu. Trblietala sa tisíckami drobných hviezd. V meste také niečo kvôli svetlám stoviek budov nevidíte. Hore nad jej hlavou vychádzal mesiac. Bol v splne, jeho guľatá mliečna hlava osvetľovala tento svet natoľko, že takmer nepotrebovala baterku.

Svrčky stále rovnako cvrlikali. Suchý teplý vánok neprestával. Mesto naokolo bolo takmer tiché. Iba kde-tu videla v diaľke niekoľko vysvietených okien na domoch a pár starých bytovkách. Väčšina ľudí už spala. Noc pokročila.

A hoci Crowfall vyzeral úplne rovnako, ako i pred hodinou, dňom, či týždňom, mala pocit, že sa niečo zmenilo. Mesiac, ktorý svietil, jej ukazoval, kadiaľ má ísť k jazeru bez toho, aby zakopla a zlomila si nohu. Vybrala sa po vychodenom chodníčku a v duchu mu poďakovala za pomoc. Keď už aj jej mama s dedom stiahli chvost, bol aspoň jediným spoločníkom, ktorý jej pomáhal.

Postupne kráčala ďalej pomedzi stromy a premýšľala, mesačný svit sa začínal strácať. Bude ho potrebovať. Gabriel nebol nadšený z toho, že ju tam videl. A bolo jasné, že sa ju snažil ukryť pred tým dievčaťom. Nechcel, aby ju videla, bál sa toho, že by ho znova považovala za zradcu. Vtedy by jej tým možno iba zlomil srdce, no čo by sa s ňou stalo teraz? Nechala by sa natoľko posadnúť svojou zlosťou a žiarlivosťou, že by im ublížila obom? A to medzi nimi nikdy v živote nič nebolo...

V duchu vyslala tichú modlitbu, aby jej mesiac pomohol skryť sa pod rúškom noci. Pomedzi stromy k jazeru presvital jediný lúč mesačného svitu. Vstúpila do neho a pokožku jej zalialo mliečne svetlo. Trblietala sa ako sneh v zime, no potom žmurkla a začínala si uvedomovať, že jej pokožka je o čosi priesvitnejšia, skoro ako víly, o ktorých počúvala v rozprávkach, keď bola malá.

Vtedy jej došlo, že Luna vypočula jej prosbu a pomohla jej ukryť sa. Možno si to iba sama nahovárala, no podvedomie jej hovorilo, že to je tak. Na perách sa jej zjavil jemný úsmev a potom pristúpila k vode. Teplý vietor ju neustále sprevádzal, jemne jej strapatil vlasy a stieral pot z čela. Odhrnul vysokú suchú trávu a rozvlnil hladinu jazera, aby mohla konečne vstúpiť dnu.

Nadýchla sa a spadla do vody. Bola príjemné studená a prekvapivo čistá. Postupne klesala ku dnu, z úst jej unikali bublinky. Keď pootvorila oči a uvidela, že mesačné svetlo nad hladinou zmenilo odtieň, začala plávať nahor. Postupne rozoznala zaplavené staré kamenné schody obrastené riasami a prešla k nim. Podarilo sa jej vyštverať von a keď sa konečne nadýchla vzduchu, mala pocit, že sa takmer zadusí.

Hoci tu bola predtým, tentoraz chrám pôsobil inak. Na takomto mieste ste mali cítiť pokoj a vnútornú vyrovnanosť, vaša myseľ mala čas sa utíšiť. Svätyňa bola zaprášená a obrastená desiatkami divo rastúcich rastlín, no aj napriek tomu, že symbolizovali život, v celom chráme visel ťažký závan smrti. Takto ste sa nemali cítiť na posvätnom mieste.

Namiesto toho, aby cítila radosť, do jej tela sa jej zahryzol ľadový strach a negatívne emócie. Cítila všetky tie zlé veci a počula všetky tie nepekné myšlienky ľudí, ktorí tu vykonávali svoje rituály, ktorí tu zomreli a ktorí vďaka Ember teraz povstali.