Wicked

Kapitola XIV.

Christine nešla nasledujúci deň do školy. Namiesto toho sa vybrala do centra mesta, kde bolo mnoho starých budov, ktoré ostali ako pamiatka na zašlú slávu mesta. Dúfala, že sa jej podarí dostať do archívu alebo knižnice, kde by sa mohla poobzerať po starších článkoch.

Potrebovala zistiť, čo sa stalo tomu dievčaťu, ktoré ju navštívilo v noci. No nech hľadala akékoľvek články v novinách, či v časopisoch, nikde nič nenašla. Očakávala možno, že o tom nenájde zmienku na internete, či nejakých významných novinách. Crowfall bolo zabudnutým mestečkom. Ale očakávala, že nájde nejaký záznam aspoň v tých miestnych.

Slnko už začínalo zapadať, Christine strávila v knižnici takmer celý deň. Takmer nikto tam nebol a stará pani, ktorá tam pracovala, sa vybrala do neďalekej kancelárie, aby si uvarila čaj.

Christine vzdychla a potom sa natiahla v kresle. Chrbát mala stuhnutý a celý deň zabila listovaním množstva časopisov.

Začula kroky a zdvihla hlavu, aby oznámila pani, že to na dnes balí, keď zazrela vo dverách známu postavu. Amber sa objavila v knižnici a keď zazrela Christine, na okamih ostala zaskočená.

Christine sa na ňu usmiala, ale Amber jej úsmev neopätovala. Namiesto toho zdvihla nos dohora a potom odpochodovala k jednej z políc.

Christine prepadol pocit viny, keď si spomenula, ako sa v noci pobozkala s Gabrielom, hoci vedela, že Amber je do neho zamilovaná. Zlyhala ako kamarátka. Otázkou však ostávalo, či to Amber vedela. Povedal jej to Gabriel?

Zdvihla sa a prešla za ňou. Vošla medzi dve police, kde uvidela Amber načahovať sa za jednou z kníh. Zrejme si niečo potrebovala pripraviť do školy, čo znamenalo, že zrejme i ona bude musieť niečo vypracovať, no teraz nemalo cenu nad tým premýšľať.

Ak to pôjde tak ako povedal otec, ostanú tu iba dokiaľ nepredajú dom a potom z toho mesta vypadnú. Hoci sa otec snažil tváriť vyrovnane, Christine videla, že ho všetky tie udalosti vydesili. Nikdy nezdedil mágiu. A dúfal, že dcéra, ktorá sa mu narodí, bude normálna. Bol omyl vrátiť sa sem. Teraz to vedeli už obaja.

„Ahoj, Amber," oslovila ju.

„Ahoj," odvrkla.

„Hneváš sa na mňa za niečo?"

„Dneska som sa bavila s Gabrielom," otočila sa a zazrela na Christine.

Žalúdok jej padol až kamsi na zem. Povedal jej to?

„A pýtal sa, kde si. A pozval ma na ďalšie rande, ale pod podmienkou, že dotiahnem aj teba."

„Načo by som mala ísť na vaše rande? Aby som tam zavadzala?" predstierala smiech.

„Neviem, ty mi povedz. Myslela som si, že všetko bude v pohode. Dal mi darček. Karty. Vykladacie."

Christine zovrela pery, keď si uvedomila, že to boli jej karty, ktoré takto bezhlavo rozdával. A Amber, prečo si ich vlastne vzala? Musela predsa vedieť, že sú jej. Vykladala jej ich vtedy, keď bola u nej doma.

„Amber?"

„Uhm?"

„Čo sú to za karty?"

„Ja neviem," povedala. „Vyzerajú byť jedinečné, asi ich robil nejaký umelec. Isto sa nepredávajú hromadne."

„Nepamätáš si ich?" opýtala sa neveriacky.

„Ešte som také nikdy nevidela."

Christine na ňu zízala. Gabriel jej dokázal upraviť pamäť. Znamenalo to, že ju možno mohol i ovládať. Čo všetko stihol urobiť počas toho večera, keď spolu išli do kina? Nemala dopustiť, aby sa oni dvaja stretli.

„Takže," prehovorila Amber. „Chcem ísť na rande. Takže musíš ísť s nami," povedala.

„A nebude ti to vadiť?" skúšala do nej vŕtať.

Potrebovala, aby ju prestal ovládať. Musela k nej prehovoriť tak, aby rozdúchala jej skutočné pocity. Skutočná Amber ho milovala. Nechcela by sa o neho deliť, keď išla zošalieť radosťou z rande na osamotenom mieste.

„Nebude," odpovedala Amber bezvýrazne.

Aby ju vytrhla z jeho moci, musí ju donútiť niečo cítiť. Bude jej musieť ublížiť. A bude musieť zahodiť ich priateľstvo, aby bola v bezpečí. Bola to vysoká cena, ale bolo jednoduchšie byť samou v triede a dívať sa na Amber, ktorá sa s ňou nebude rozprávať, ako stáť na cintoríne a dívať sa na ňu v klesajúcej truhle.

„Amber, on sa ma tam snaží dotiahnuť, pretože ma chce," povedala.

Bomba, ktorú na ňu spustila, ju ochromila.

„To nie je pravda!" vykríkla.

„Bozkávali sme sa," priznala sa jej Christine.

Čosi v očiach Amber preblysklo a Christine zacítila, že sa začína oslobodzovať. Žiarlivosť, nepekná emócia, ale skutočná a vskutku užitočná.

„To nemyslíš vážne," v očiach sa jej zrazu zaligotali slzy.

„Mrzí ma to. Nerozmýšľala som."

„A to si hovoríš kamarátka?"

Myslela si, že bude kričať, no namiesto toho sa jej zlomil hlas a sotva rozprávala. Christine by bola omnoho radšej, keby na ňu navrieskala. Cítila by sa, že si to zaslúži. No vidieť smutnú Amber bolo horšie, než čakala. Myslela si, že za tých pár dní, čo boli spolu, jej na nej nebude až tak záležať. Mýlila sa.

„Nemala by si sa s ním stýkať, Amber. Možno som to nemala urobiť, ale on mohol tiež povedať nie. Prehováral ma. Povedal, že ste boli spolu iba vonku, že spolu nechodíte."

Amber zakrútila hlavou. Cúvla a buchla chrbtom do police, zľakla sa. Uskočila a začala utekať k dverám.

„Nezaslúži si ťa!" zavolala za ňou Christine.

Nebola si istá, či jej slová boli vyslyšané. Obávala sa však toho, že Gabriel Bowman vždy dosiahne to, čo si zaumieni.