Wicked

Kapitola XIX.

Christine kráčala za Gabrielom a sledovala meniacu sa scenériu mestečka. Kým ona bývala v riedko osídlenej časti, kde bolo iba pár domčekov, Gabriel si prenajímal byt uprostred centra.

Možno by sa čudovala, ako zvládne študent vysokej školy zarobiť dosť nato, aby si mohol prenajať vlastný byt. Hneď nato si ale uvedomila, že nájom musí byť tak nízky, že sa mu podarí vykryť to zo svojho úväzku.

Viedol ju priamo k jednej z najvyšších budov v meste, päťposchodovej budove, ktorá zažila už aj lepšie časy. Vyzerala staro a okrem ošarpanej fasády ju zdobili ceduľky s nápisom o padajúcej omietke.

„Očakávala som romantickejšie miesto," povedala.

„Kde sú tie časy, keď stredoškoláčky neboli také náročné?" zavtipkoval.

Kde sú tie časy, keď frajeri stredoškoláčok svoje lásky nezabíjali?

„Ty mi povedz, ja som vtedy ešte nežila," odvetila.

„Nie si zase až o toľko mladšia," povedal.

Urazila ho? Snáď nebol ako žena, ktorej sa dotkne, keď jej spomeniete skutočný vek.

„Čo vlastne ideme teraz robiť?" spýtala sa, aby zmenila tému.

„Trénovať predsa," mykol plecom. „A snažiť sa skutočne prebudiť tvoje schopnosti."

Snažil sa, aby to vyznelo zaujímavo, ale Christine ho prekukla. Bola jeho pokusným králikom. Bude skúšať postupne prebúdzať jej mágiu, ale bude ju mať pod kontrolou, aby ju mohol spacifikovať v momente, keď bude jeho rovnocennou súperkou.

Koľko však niečo takéto bude trvať? Hodiny, dni? Alebo mesiace a roky? Toľko času nemala, v decembri sa vracajú naspäť. Premýšľala nad tým, či by mu to mala povedať.

„Ako dlho to bude trvať?"

„To závisí od toho, ako ti to pôjde."

„A ak veľmi zle?"

„Nechcem tomu veriť. Si veľmi talentovaná."

Odomkol dvere na svojom byte a vpustil ju dnu. Vyzula sa a zhodila zo seba kabát, jeho bytík vyzeral akoby sa tam vystriedalo desať dôchodkýň. Starý nábytok, ponechané pôvodné ozdoby plné čipiek a pestrých vyšívaných vzorov.

„Nevedela som, že máš takýto vkus na interiérový dizajn," uškrnula sa.

Schmatla háčkovanú dečku zo skrinky v chodbe a zamávala mu ňou. Očervenel v tvári.

„Nemal som čas to tu meniť," odsekol a vytrhol jej ju z ruky.

„To tak aj vyzerá. Prečo si zaskočený?" provokovala ho. „Ešte ťa žiadna tvoja frajerka nevysmiala zato, kde bývaš?"

„Neviem, čo máš dnes za náladu, ale správaš sa ako odporná beštia."

„Takže nie?"

„Nie."

„Koľko ich bolo, Gabriel? Koľkým hlúpym dievčatám si narozprával rozprávky o dokonalom sexe a túžbe mať potomka? Stavím sa, že pre tieto husi tu to musí byť hotový zlatý lístok do nebies."

Uchechtol sa na jej poznámke, ale videla, že sa mu v očiach blýska hnev. Keby ho vyprovokovala, napadol by ju? Zabil by ju?

Nemohol, potreboval ju pre jej krv. Hoci rozprával o tom, že potrebuje jej mágiu, nevedel ju získať. Keby mohol, už dávno by ju zabil a vzal si ju pre seba. On ju potreboval udržať nažive. Preto jej to všetko toleroval a preto sa ju snažil chrániť?