Wicked

Kapitola XXIX.

Ember si spokojne vydýchla a potom sa znova obrátila k nej. Mŕtve bábky stále čakali v úzadí, aby nezavadzali. Amber premýšľala nad tým, či bude musieť bojovať s nimi a či im vôbec dôjde, že ich veliteľka je v ohrození.

„Tak, keď som sa konečne zbavila toho zradcu, je čas sa teraz povenovať tebe," uškrnula sa.

Amber o krok ustúpila. Celé jej telo bolo napäté, cítila, ako jej po chrbte stiekla kvapôčka potu. Ako má s ňou zápasiť? Iste, cítila, že mala v sebe niečo, čo tam predtým nebolo, čo bolo dovtedy skryté hlboko vo vnútri a čakalo na prebudenie. No to, že teraz mala moc, neznamenalo, že zrazu vedela ako nato.

Vedela iba, že to musela urobiť. Neexistoval nikto ďalší, kto by jej pomohol, kto by jej poradil. Bola tam iba ona sama, s vlastnou hlavou a improvizáciou.

Ember vyrazila vpred ako divé zviera. Amber uskočila dozadu, no zakopla o vyčnievajúce mačacie hlavy a padala na chrbát. Treskla zadkom na zem a bolestivo sa udrela, to však nebolo nič v porovnaní s tým, čo jej urobí Ember, keď ju chytí.

Prevrátila sa práve včas. V zemi, kde iba pred chvíľkou dopadla, ostali zabudnuté Emberine pazúry, akoby to neboli tvrdé kamene, ale iba pena. Amber sa znova prevrátila a podarilo sa jej vyškriabať na nohy. Čo však mala robiť? Nemohla donekonečna utekať a nemohla ju tu ani nechať. Čo sa stane, ak sa Ember dostane znova nad hladinu a začne vybavovať staré účty?

Nevedela o svojej moci nič, rovnako ako ju nevedela ani použiť. Cez kamenné okná dnu povieval vánok a znova jej odhŕňal vlasy z čela, kým zúfalo preskočila cez jednu z kamenných lavíc.

„Povedala si, že si môj protivník," posmievala sa jej Ember. „A aj napriek tomu nebojuješ, iba pred všetkým utekáš. Si presne ako tvoja matka."

Amber vyskočila na kamennú lavicu.

„Nie som ako moja matka," zakričala na ňu. „Nikdy som nebola a nikdy nebudem."

„Vieš, čo jej kedysi hovorili?" spýtala sa. „Slová, čo nenávidela? Vlastnú krv nezmeníš."

Slová v nej zarezonovali, prudko a nečakane. Nikdy v živote jej takéto niečo nikto nepovedal a predsa tie slová zacítila na jazyku, akoby už mnohokrát musela prežrieť ich trpkosť. A veľmi dobre si tú chuť pamätala. Bola z rodu Blakeových a bola čarodejnica, bez ohľadu nato, ako veľmi si to nepriala.

Zažmurkala, aby zatlačila naspäť dnu slzy, ktoré sa snažili predrať na povrch. Bola Blakeová a bola čarodejnica. Ale bola jediná čarodejnica. Poráta sa s Ember po svojom.

Vykríkla a skočila dopredu, vietor sa omotal okolo jej tela, vlasy jej šľahali do tváre. Natiahla ruku a vzdušný vír preletel popri nej, rútil sa priamo na Ember. Tá tam iba stála a šialene sa rehotala.

Vtedy ju silný ostrý prúd vzduchu sekol cez líce. Amber zahliadla ako sa jej cez tvár roztiahla plytká rana, ktorá sa postupne otvorila a začala krvácať. Teda, Amber si to myslela, ale tá tekutina nemohla byť krv. Bola príliš tmavá a hustá. A prenikavo páchla.

Ember sa prestala smiať a potom si chrbtom ruky utrela líce.

„Ty malá striga."

Amber pochopila. Jej živlom bol vietor. Pamätala si, že jej mama spomínala oheň, ale vzdala sa ho. Nečakala, že by jej na pomoc mohol prísť sám vzduch, no zdalo sa, že účinkoval. Mávla rukou a nasmerovala na ňu ďalší vír. No teraz nebol rýchly a ostrý ako ten predtým. Na Ember sa rútila obrovská tlaková guľa, ktorá by ju rozpučila.

Ember rozoznala nebezpečenstvo a uskočila vzad. Guľa narazila do kamenného oltára a odrazila roh na stole.

Keď to uvidela, z úst jej vyšla spŕška hnusných nadávok. No nehodlala sa len tak vzdať. Natiahla ruku, Amber mala pocit, akoby sa jej prsty s pazúrmi ešte viac predĺžili, teraz už skutočne pripomínali tlapy zvieraťa. Ember sa narovnala a vyletela vpred.