Wicked

Kapitola XXIII.

Amber pomaličky kráčala za svojou matkou. Cintorín bol na kopci, ku ktorému viedla stará rozbitá asfaltová cesta. Čoskoro sa ocitli pri starej zhrdzavenej kovovej bráne a jej mama chytila kľučku. Pánty zaškrípali, keď otvárala dvere a vchádzala dovnútra.

Amber ju nasledovala. Ešte nikdy tu nebola. Vždy, keď sa zastavili, mama sa vybrala na cintorín iba zriedka a ak sa tak rozhodla, nechala ju zväčša s otcom. Postupovali po starom chodníku tvorenom tvarovanou dlažbou a stúpali ďalej nahor.

Amber sa rozhliadala navôkol a pochopila, že to musí byť poriadne starý cintorín. Niektoré hroby už bol boli neoznačené, navŕšené nízke mohyly už dávno vpadli dovnútra. No oni kráčali stále ďalej, kde boli novšie hroby. Alebo skôr nie také staré.

Mama odbočila a zišla s chodníka, aby mohla prejsť popri niektorom z radov. Na náhrobnom kameni spoznala svoje priezvisko, fotografia ženy jej však bola neznáma. Prastarú mamu nikdy nevidela. Dokonca ani starkú. Vlastne dedo bol jediný z ich rodiny, ktorý bol o ďalšiu generáciu starší a ona ho ešte zažila.

„To je prastarká," skonštatovala.

„Áno," povedala jej mama a potom sa nahla k Amber, aby z tašky vytiahla sklenený kahan.

Amber sledovala, ako sa snažila zapáliť sviečku, no zápalky ju ani zďaleka neposlúchali. Vyzeralo, že je z toho sklamaná a napokon siahla do vrecka a podarilo sa jej vyloviť zapaľovač. Hoci s ním musela párkrát šťuknúť, napokon sa jej podarilo sviečku zapáliť.

Postavili horiaci svietnik doprostred a jej mama na chvíľku stíchla. Nehybne tam stála, letný suchý vánok jej rozvieval vlasy. Hľadela na plameň sviece, ktorý rovnomerne horel a sfarboval kovový vrchnáčik navrchu do hneda. Amber ju videla párkrát zažmurkať a chcela čosi povedať, no napokon sa rozhodla, že nebude rušiť to ticho. Mama zrejme potrebovala ešte chvíľku pre seba.

Keď po niekoľkých minútach vydýchla a obrátila sa k nej, Amber si uvedomila, že má v taške ešte jednu sviecu.

„Kam ideme teraz?" spýtala sa.

„Je tu ešte jeden človek, ktorého by som chcela navštíviť."

Prevrátila očami nad výberom jej slov, no nekomentovala to. Cúvla späť a otočila sa, myslela si, že pôjdu niekde ďalej, no hneď o pár hrobov vedľa zastali pri kamennom leštenom náhrobku dievčaťa.

Amber zahliadla jemné črty mladej tváre a keď jej oči skĺzli po mene Amber, po chbrte jej prebehol mráz. Ihneď skontrolovala priezvisko a uistila sa, že to je úplne odlišné, no aj tak sa viac nedokázala striasť toho nepríjemného pocitu, ktorý jej dýchal na krk.

„Kto je to?" opýtala sa.

Podľa dátumov vyrytých v náhrobku si spočítala, že umrela, keď mala iba sedemnásť. Bola presne rovnako stará ako ona.

„To je moja kamarátka," prehovorila mama. „Tvoje meno som ti dala po nej."

Tým sa mnoho vecí vysvetľovalo.

„Čo sa jej stalo?"

Mama neodpovedala. Amber zazrela, ako sa nad jej obočím stiahli mračná, no zrejme nepovažovala za potrebné na túto otázku odpoveď. Amber skúšala hádať. Prečo by jej to nechcela povedať? Znamená to, že by šlo o čosi strašné. Ublížila si sama? Preto jej to nechce povedať? Zrejme to tak bude.

Chvíľku tam s ňou stála a uvedomila si, že sa začína cítiť naozaj nepríjemne. Jej mama teraz stála na cintoríne a spomínala na ľudí, ktorí tu kedysi žili. Na ľudí, ktorí ju spájali s týmto miestom. No Amber na toto miesto neviazalo nič. Nenarodila sa tu a ani nevyrástla. Objavili sa tu iba párkrát, no vždy to boli iba zdvorilostné návštevy a ona to tak i cítila. Jej domov bol inde.