Wicked

Kapitola X.

„Držím ti palce," povedala jej Amber.

Zazvonilo na koniec poslednej hodiny. Christine sa snažila mentálne pripraviť nato, čo bude nasledovať v priebehu ďalších minút.

„Vďaka."

„Ak by bol na teba hnusný, povedz mi to. Ja si ho podám na našom ďalšom rande," zazubila sa na ňu a potom vybehla z triedy.

Christine si iba vydýchla a potom si zbalila svoje veci. Očakávala by, že bude v zborovni spolu s ostatnými učiteľmi, no on mal zrejme také šťastie, že mu pridelili samostatný kabinet. To bol recept na hotovú katastrofu.

Vybehla hore po schodoch, kam jej kázala ísť Amber, nakoľko ešte stále poriadne nevedela, kto má kde svoju kanceláriu a potom zastala pred dverami jeho kabinetu. Možno sa nemusela ani pýtať, stačilo pohnúť mozgom a čítať menovky pri dverách.

Chodba bola plná žiakov, ktorí končili s vyučovaním, alebo pokračovali ďalšou hodinou. Každopádne, väčšina z nich vedela, že ona je tým novým dievčaťom z veľkého mesta a všetci čakali, prečo stojí pred kabinetom pána Bowmana a čo sa bude diať.

Nadýchla sa a zaklopala. Otvoril jej dvere takmer okamžite.

„Ach, slečna Blakeová," vykríkol nahlas. „Konečne, konečne! No len pekne poďte. A dúfam, že ste pripravená zavolať aj vašu mamu, aby sme mohli spoločne prediskutovať vaše školské rebelantstvo."

Vošla do kabinetu a zatvorila dvere.

„Načo tá teatrálnosť?" opýtala sa.

„Aby zvedavé uši dostali to, čo chcú počať," odvetil.

Posadil sa za svoj stôl a Christine neušlo, že mal pred sebou jej balíček kariet. Pohodlne sa usadil na stoličke a otočil tvárou k nej. Stála chrbtom k dverám a hľadela na neho, netušiac, čo očakávať.

Naklonil hlavu nabok a zámka dverí za ňou cvakla. Zvrtla sa a hľadela na ňu, no kľúč chýbal. Otočila sa naspäť. Srdce jej búšilo ako splašené, adrenalín jej rozhučal krv v ušiach. Nikdy nie je normálne, ak sa s vami niekto zamkne v miestnosti. Má sa pripravovať na súboj, či na prežitie?

„Čo chceš?" opýtala sa.

Nebol priestor na formalitky. Potrebovala odtiaľto čo najrýchlejšie zdúchnuť. A nato bude musieť buď vyvaliť dvere alebo prelomiť jeho kúzlo. Jedno nemožnejšie, než druhé.

„Chcem sa s tebou porozprávať, Christine," usmial sa na ňu. „Máš skutočne zaujímavý balíček kariet a istotne i mnoho otázok. Ja ti na ne môžem dať odpovede."

„Ako si tým môžeš byť taký istý?" nadvihla obočie.

Potrebovala s ním vyjednávať a hoci ho nechcela vyprovokovať, začínala byť z jeho správania podráždená.

„Stavím sa, že to cítiš. Sme rovnakí."

Áno, bol čarodejník. A ona čarodejnica. To však neznamenalo, že teraz budú kamoši. No všetko záviselo od toho, aké odpovede má a za čo je ich ochotný poskytnúť.

„Áno, cítila som to, musela by som byť absolútne nevedomá, aby som si to nevšimla," povedala pomaly. „To však nemení nič na tom, že nevieš, aké odpovede hľadám."

Prižmúril oči a Christine narovnala chrbát. Okolo svojho tela vytvorila priehľadný štít, ktorý mu zabraňoval vkradnúť sa jej do mysle. Nečudovala by sa, ak by dokázal čítať myšlienky. Silnejší mágovia to vedeli. Myšlienky ľudia nevedomky prenášali nielen do reči svojho tela, ale i do svojho vyžarovania. Cítila, ako niekto horel hnevom či závisťou, cítila ich chlad, keď sa uzatvárali do seba.