Wicked

Kapitola XI.

Christine sedela doma na svojej posteli. Vôkol nej horeli sviečky, v peci jej pukotal oheň. Hoci bolo zo začiatku ťažké zvyknúť si nato, aby v noci vstala a naložila drevo, postupom času si nato zvykla. Ohňom sa obklopovala stále. Bol to jej živel. Zohrieval ju a chránil, pôsobil na ňu ináč, než vlhké počasie vonku.

„Christine!" ozvalo sa zdola. „Je tu Amber."

Otvorila oči a zoskočila z postele, aby zo stola zmietla niekoľko vecí. Vzápätí počula kroky, ktoré vychádzali nahor po schodoch a kľučka na dverách cvakla. Amber vošla k nej do izby.

„Ahoj," usmiala sa na ňu Christine.

„Tak rozprávaj," povedala. „Ako bolo po škole? Vrátil ti karty?"

„Nedal mi ich," Christine si sadla naspäť vedľa nej a pokrčila ramenami. „Skrátka povedal, že také veci do školy nepatria."

„Fakt?" Amber ovisol úsmev na tvári. „Nechápem, prečo je na teba taký hnusný. Ostatní študenti vyviedli už aj horšie veci, no vždy im to odpustil."

Christine si vzdychla a oprela sa chrbtom o stenu. Od momentu, ako odišla z jeho kabinetu, nedokázala na neho prestať myslieť. Mohla by sa od neho naučiť toľko vecí, bola by to skratka, no vďaka varovaniu sa mu vyhýba a všetko ide pomalšie.

„Amber."

„Hm?"

„Čo je zač ten močiar za našim domom?"

Amber stuhla na mieste. Hľadela na ňu, tichá, premýšľala, ako jej odpovedať. Christine by sa opýtala nato kariet, no tie teraz sedeli na stolíku v Bowmanovom kabinete. Ostávala už iba najlepšia kamarátka.

„Len močiar," povedala. „Zjavne hlbší, než sme si mysleli. Nikto z nás tam nechodí."

„Si si istá?" opýtala sa jej.

„Áno. Je to nebezpečné. Vie to aj malé decko. Prečo?"

„Videla som, ako tam v noci niekto išiel."

„Neexistuje," poprela to. „Musel by byť blázon. Už cez deň si tam musíš dávať pozor, no v noci, keď je úplná tma, nevidíš ani len kde stojíš. Najprv si na pevnej zemi a zrazu vo vode po kolená. Každý z tohto mesta sa tomu močiaru vyhýba."

Christine premýšľala. Bol iba jeden človek, ktorý nebol z tohto mesta. A ktorý vedel o tom, že sa k močarisku pokúšala dostať i ona. Gabriel Bowman.

„Čo sa tam vlastne stalo?" pokračovala Christine.

Amber odvrátila tvár, zjavne nesvoja a pobúrená tým, že Christine stále na niečo takéto tlačí. Očakávala by, že ľudia z tohto mestečka priam bažili po senzáciách, no Amber bola zjavne opačný prípad.

„Nič sa tam nestalo," povedala.

„Amber, potrebujem to vedieť."

„Nepotrebuješ," otočila sa a vyskočila z postele. „A nič ťa do toho nie je. Bolo to už dávno a všetci sa snažia na tú tragédiu zabudnúť."

Christine už vedela, o čom hovorí. O tom dievčati, o ktorom sa jej snívalo. O dievčati, ktoré videla pochované neďaleko hrobu svojej starej mamy.

„Amber, počkaj," vyskočila za ňou, no ona stála už pri dverách jej izby.

Christine utekala za ňou nadol po schodoch a zastihla ju v chodbe. Chcela ju schmatnúť za ruku, ale Amber sa jej vyšmykla a prudko otvorila vchodové dvere. Chcela vybehnúť von, no zastala, keď pred sebou uvidela stáť postavu.