Wicked

Kapitola VI.

Keď Christine otvorila oči, bola v úplnej tme. No kdesi v diaľke zazrela svetlo a keď sa za ním vybrala, zbadala schody, ktoré viedli do jej izby v babkinom dome. Cez sklenené okenné tabuľky na dverách videla, že svetlo vychádza z jej izby.

Natiahla sa za kľučkou a otvorila dvere. Keď vošla dovnútra, uvidela svoju starú mamu sedieť na stoličke za jej stolom. Hoci ju Christine už dávno nevidela, nejako vytušila, že to je ona. Vlasy síce mala šedivé, ale oči a nos mali rovnaký spolu s otcom.

V miestnosti horela záplava drobných sviečok.

„Starká," povedala.

Žena sa k nej otočila a potom sa na ňu usmiala. Christine zazrela, že mala v rukách jej tarotové karty, ktoré si práve obzerala a hrala sa s nimi. Nevykladala, hrala sa. Ako keď si dieťa prekladá kartičky a pozerá si obrázky.

„Ahoj, Christine," usmiala sa na ňu. „Zavri dvere, prosím ťa. Nerada by som, aby nás začuli tvoji rodičia."

Christine zatvorila dvere a všimla si, že má na sebe smútočné šaty z pohrebu, hoci odvtedy prešlo už niekoľko hodín a ona si bola istá, že sa pred spaním prezliekla do pyžama.

„Ale ty si zomrela," povedala jej.

„Áno," usmievala sa na ňu ďalej s pokojnou a vyrovnanou tvárou. „Smrť čaká na každého jedného z nás a nesmieme sa jej báť. Je to vec, ktorá každého z nás robí rovným."

Christine podišla bližšie.

„Prišla som sa s tebou rozlúčiť, dieťa. Nikdy sme si neboli veľmi blízke, ale chcem, aby si vedela, že som bola vždy na teba hrdá. Zdedila si krv pravého Crowfallčana a to je už v tomto umierajúcom meste vzácnosť."

„Aj oco stále niečo hovoril o mojej krvi. O čom to všetci vlastne rozprávate?"

„O tom, že si z rodu čarodejníc, Christine. To, že je z teba moderná čarodejnica, nie je náhoda, je to tvoj osud. Vieš pracovať s týmito papierikmi?" poklepala prstami po tarotových kartách.

Christine prikývla.

„Záhadné obrázky. Veľmi vnímavé a zhovorčivé, ale zato príliš zložité a precitlivené. Nikdy som nemala trpezlivosť naučiť sa v nich čítať," povedala.

Christine sa zasmiala.

„Ale vidím, že ťa posledné dni neposlúchajú," pokračovala stará mama.

„To nie. Amber tvrdí, že sa tu toho udialo priveľa nato, aby to spracovali."

„Amber...," zamýšľala sa stará mama nahlas. „To je to dievča od Hillových?"

Christine prikývla.

„Šikovné dievča. Má potenciál, ale je príliš pohodlná. A nie je odtiaľto. To sa skôr či neskôr prejaví ako dôležitá vec. Nuž, ale má pravdu. Tvoje karty sú príliš citlivé."

„Nedokážem ich čítať, sú mätúce," priznala Christine. „Budem sa musieť naučiť spoľahnúť sama na seba."

„Bojíš sa toho?"

„Troška. Vždy som sa na ne spoliehala."

„Je veľmi dobré, že si také niečo uvedomuješ, ale troška ti zlepším náladu. Vo svojom testamente som nespomenula jednu vec, ale chcem, aby si ju mala ty."

Stará mama siahla do vrecka, ktoré mala v dlhej širokej sukni a vytiahla odtiaľ starú plechovku od čaju. Zvonka ju už troška obžierala hrdza, no keď ju otvorila, vysypala do dlane balíček ošúchaných kariet.