Wicked

Kapitola I.

Crowfall bolo to najpochmúrnejšie mestečko, aké si len viete predstaviť. Aspoň Christine mala taký pocit, kým sedela na zadnom sedadle auta a pozorne sledovala okolie, ktorým prechádzali.

Hoci bolo stále považované za mesto, jeho počet obyvateľov aj naďalej klesal. Keby bolo možné degradovať mesto naspäť na dedinku, úrady by to zrejme boli už dávno urobili. No kvôli rešpektu a zašlej sláve sa toto opustené miesto ešte stále mohlo pýšiť titulom mesta.

Od svojho otca počula, že mesto už od dávnej minulosti prekvitalo. Niektoré z vážených rodín vlastnili dokonca i čiernych otrokov, hoci sa tu nikdy nemohla pestovať bavlna. Nato tu bolo príliš chladno a sychravo. Počasie ako vystrihnuté z dokumentárneho filmu o Londýne. Načo ich sem teda privliekli, to bolo pre Christine obrovskou záhadou.

O niekoľko storočí neskôr tu vybudovali obrovské podniky na ťažbu dreva a spracovanie železa, ktoré sem dovážali z okolitých miest. Ľudia sa sem začali sťahovať za prácou, vznikali ďalšie závody a školy, mesto bolo na svojom vrchole.

A potom prišla kríza a mesto padlo. Na pamiatku všetkých veľkých vecí, ktoré tu kedysi boli, zostali už iba neudržiavané a vysušené polia, husté nepriateľské lesy a množstvo starých schátraných budov...

Auto s nízkym podvozkom na čosi narazilo, jej otec zahrešil a pevnejšie zovrel volant. Mestské nablýskané autíčko nepočítalo s tým, že sa za ním odspodu budú načahovať vyčnievajúce skaly na prašnej ceste a po laku ho budú škriabať prehnuté vetvy stromov.

„Prečo tu stará mama vlastne ostala?" opýtala sa mama, aby prerušila napätú situáciu. „Keď to tu ostalo také spustošené."

„Bol to jej domov, " odvetil jej otec. „Nechcela ho opustiť a chcela tu aj v pokoji zomrieť, akokoľvek morbídne to teraz znie."

Christine nemala miesto, ktoré by mohla považovať za domov. Iste, v ich byte v luxusnej časti centra sa im bývalo úžasne, no nikdy nemala pocit, že by sa tam cítila skutočne ako doma. Pokiaľ nepočítala svoje detské roky, kedy verila všetkým tým ilúziám, ktoré jej ukazovali.

„Pre tých, čo sa sem kedysi prisťahovali, bolo ľahké spakovať kufre a vypadnúť rovnako ako to urobili už i predtým, keď sem išli za prácou," pokračoval vo svojom monológu. „Ale tvoja starká, moja mama, bola skutočnou pôvodnou obyvateľkou mesta. My sme sa sem neprisťahovali na rozdiel od ostatných. Tú hrdosť máme po nej."

Christine sa pousmiala nad jeho slovami. Bol asi jediný, čo si myslel, že hrdosť je jeho pozitívna vlastnosť. Bola si s otcom hodne podobná a to ju tešilo i zožieralo zároveň.

„A možno aj tvrdohlavosť," dodala mama.

Nebolo možné z jej hlasu zistiť, či to mal byť žart alebo skrytá výčitka. Rodičia na seba krátko pozreli a potom sa odvrátili. Možno za iných okolností by zadržiavali smiech, no teraz ich tvár skamenela a svaly pod pokožkou sa im napli. Časy, keď sa spoločne smiali na cestách autom boli už dávno preč.

Christine vyzrela von oknom z auta a premýšľala. Akokoľvek bol jej otec hrdý nato, že je skutočným Crowfallčanom, predsa jedného dňa podľahol vábnemu volaniu veľkomesta, kde sa stal úspešným manažérom. A kde sa zoznámil aj s mamou. Ak boli skutočne takí hrdí, ako tvrdil, prečo tu neostali? Možno preto jej zarytosť starej mamy nedávala až taký zmysel.

Hoci svoju starú mamu niekoľkokrát do roka videla, jej dom si nepamätala. K starej mame ju zobrali iba dávno, keď bola veľmi malá, odvtedy bol jej otec odhodlaný dotiahnuť ju radšej na návštevu k nim. Bolo to, akoby sa ju snažil z tohto mesta za každú cenu dostať preč. Toľko k hrdosti skutočného Crowfallčana.